Rudolf Vrba

Vrba sa narodil ako Walter Rosenberg v Topoľčanoch, Eliasovi a Helene Rosenbergovým (rodená Grünfeldová), ktorí vlastnili parnú pílu v Jaklovciach okres Gelnica. Pretože bol židom, bol ako 15-ročný podľa slovenskej verzie nacistických Norimberských zákonov^[10], ktoré tvrdo obmedzili ľudské práva židov, vylúčený z bratislavského gymnázia a odišiel pracovať ako robotník do Trnavy. Doma pokračoval v štúdiu, kde sa učil angličtinu a študoval ruštinu. Podľa jeho článku v The Daily Telegraph pokladala jeho matka jeho záujem o angličtinu za výstredný, ale jeho záujem o ruštinu bol pre ňu taký znepokojivý, že s ním kvôli tomu navštívila doktora.^[11]

V marci 1942, ako 17-ročný, sa rozhodol na protest proti antisemitizmu vo vlastnej krajine pre útek do Anglicka, kde sa chcel pripojiť k československej armáde v Británii.^[11] Odtrhol žltú židovskú Dávidovu hviezdu, ktorú musel ako žid nosiť a iba s 200 Sk, ktoré mu jeho matka dala, odviezol sa taxíkom z Trnavy do Serede, odkiaľ prešiel v noci vtedajšiu slovensko-maďarskú hranicu do maďarskej Galanty. Odtiaľto už cestoval vlakom do Budapešti.

Hoci sa dostal až do Budapešti, uvedomil si, že ako slovenský žid bez právneho statusu je pre neho Maďarsko príliš nepriateľské a pokračovať do Británie by bolo príliš nebezpečné.^[12] Rozhodol sa pre návrat na Slovensko aby si vybavil árijské papiere, ale na ceste späť bol chytený maďarskou pohraničnou strážou pri prechádzaní maďarsko-slovenskej hranice. Tí ho pri vypočúvaní dobili a potom ťažko zraneného podhodili na slovenskú stranu hranice. Tu ho našli slovenskí žandári a poslali ho do Nováckeho zberného tábora.^[12] Z tábora utiekol spolu s ďalším väzňom Josefom Knappom, bol ale o niekoľko dní prichytený slovenským žandárom, ktorému bol Vrba podozrivý, lebo mal oblečené 2 páry ponožiek.^[11] Vrba bol odvedený späť do tábora, kde bol strážami ako odplatu za útek brutálne zbitý.^[12]

14. júna 1942 bol Vrba deportovaný do nemeckého koncentračného tábora Majdanek v Poľsku,^[9] kde naposledy stretol svojho brata. Vrba sa tam dobrovoľne prihlásil na prácu na farme.^[11]

Auschwitz I

Krátko na to, 30. júna,^[13][14] bol poslaný do Osvienčimu (Auschwitz I), hlavného tábora a administratívneho centra táborového komplexu Auschwitz. Namiesto prisľúbenej práce na farme, malo byť Vrbovou povinnosťou vykopávanie viac ako 100 000 tiel židov, ktorí zomreli alebo boli zabití, aby mohli byť ich exhumované pozostatky spopolnené. Týmito krokmi sa nacisti snažili kamuflovať stopy po predošlom vraždení.

Po príchode mu vytetovali väzenské číslo 44070.^[15]

Pracoval asi 6 týždňov v Hauptwirtschaftslager der SS, čo bol sklad potravín a materiálu, potom asi 4 - 6 týždňov v Bune. Tam sa spriatelil s viedenským väzňom, ktorému SS dôverovala, a ktorý mu vďaka jeho znalosti nemčiny dohodol prácu v Aufräumungskommande, nazývanom v táborovom slangu aj "Canada" kommando. ^[11] Bola to jednotka zložená asi z 2000 mužov a žien,^[16] ktorí pracovali na Judenrampe ("židovskej rampe"),^[17] nachádzajúcej sa medzi Auschwitzom I a II. Na rampu boli z nákladných vlakov vykladaní noví väzni, ktorým táto jednotka triedila skonfiškované veci a odstraňovala mŕtve telá.^[7] Nemci zabezpečovali, že všetky cennosti patriace väzňom boli prebalené a poslané do Nemecka a zlato bolo roztavené do ingotov pre Ríšsku banku.^[15]

Kommando zaberalo spolu s jeho skladmi v sektore BIIg tábora Auschwitz II - Birkenau niekoľko desiatok barakov, prezývaných "Canada I" a "Canada II", oficiálne Effektenlager I a II.^[16] Poľskí väzni sa rozhodli pre túto prezývku, lebo tam skladovali šatstvo, obuv, lieky, deky a iný proviant a Kanadu videli ako krajinu hojnosti.^[18] Vrba sa udržoval vďaka prístupu k jedlu, mydlu a teplému šatstvu uskladnenom v "Canade" v dobrom zdraví. Časom rozpoznal náznaky ľudskosti u niektorých strážcov a stal sa súčasťou ich hierarchie, ktorá kradla pre ostatných väzňov. Za pašovanie tovaru priateľom bol raz kruto zbitý.^[11]

15. januára 1943 bol spolu s ostatnými z Aufräumungskommanda prevezený do Birkenau, tábora smrti vzdialeného štyri kilometre od hlavného tábora,^{[pozn 4]} kde naďalej pracoval ako člen "kommanda Canada".

Auschwitz II

Tí, ktorí Vrbu poznali, tvrdili, že Vrba mal fotografickú pamäť.^[7] Počas jeho väzenia v Auschwitzi I a II sa pokúšal zapamätať si počty prichádzajúcich židov a miesto pôvodu každého transportu. Keďže bol vďaka jeho práci prítomný pri príchode väčšiny židovských transportov a triedení majetku tých, ktorí boli splynení, podarilo sa mu odhadnúť koľkí boli poslaní do Auschwitzu a koľkých z nich zabili.

Neskôr napísal, že vedel posúdiť, či väzni vedeli, prečo sú posielaní do Auschwitzu a vyvodil záver, že pri príchode ignorovali osud. Pri triedení ich vecí videl, že mnohí sa nabalili na dlhú dobu. Videl šatstvo pre rôzne ročné obdobia a rozličné náradie, čo ho utvrdzovalo v domnienke, že židia verili nacistickým výmyslom o presídlení na východ.^[19] Tým sa iba posilnilo jeho presvedčenie o potrebe úteku. O úteku rozmýšľal hlavne zo sebeckých dôvodov (túžba po slobode) už dva roky, ale až teraz mal dôležitý dôvod – už nešlo iba o správu o zločine, ale o zabránení tohto zločinu; o varovaní Maďarov, o ich vyburcovaní, o povstaní miliónovej armády, ktorá bude radšej vzdorovať svojmu údelu, než aby zomrela bez odporu."^[20]

V lete 1943 začal pracovať ako zapisovateľ (Blockschreiber) na mužskom karanténnom oddelení Birkenau v sektore BIIa. Z jeho barakov mohol sledovať nákladné automobily smerujúce ku plynovým komorám, prevážajúce židov vytriedených doľava.^[14] Umožnilo mu to odhadnúť počty privezených židov a podiel tých, ktorí boli usmrtení plynom. Odhadoval, že asi iba 10 % bolo vytriedených doprava, teda určených na vykonávanie otrockej roboty. Zvyšných väzňov zabili.^[21] Vypočítal, že do roku 1944 zabili v táboroch 1 750 000 židov, čo je podstatne vyšší údaj ako ten, udávaný v dnešnej dobe hlavným prúdom historikov.^[14] Aj napriek tomu trval Vrba aj po desiatkach rokov na tom, že jeho odhad je presnejší.^{[pozn 5]}

Začiatkom roku 1944 pozoroval Vrba prípravy výstavby novej železničnej trate, ktorá by umožňovala priamu prepravu väzňov z ich miesta pôvodu až do plynových komôr. Napísal, že mu to potvrdil 15. januára 1944 nemecký kápo, ktorý pracoval na jej stavbe. ^[21] Vrba tiež oznámil, že počul ako SS stráže rozprávajú, že budú mať čoskoro "maďarskú salámu ... na tony," ^[12] údajne narážka na zvyk utečencov, ktorí sa balili na dlhé cesty a ako si toto jedlo stále našlo cestu do dôstojníckej jedálne SS. Vrba napísal: "Keď dorazili židovské transporty z Holandska, prídely boli obohatené syrmi. Po príchode francúzskych transportov to boli sardinky. Chalva a olivy zasa po príchode transportov z Grécka a teraz hovorili SS o "maďarskej saláme," známej maďarskej potravine vhodnej na dlhé cesty." ^[21][22] Nová časť tábora, nazývaná Mexico, bola údajne stavaná na ubytovanie nových väzňov. ^[14]

Hoci je Vrba vo svojej autobiografii jednoznačný a aj v následných opisoch svojho príbehu historikom povedal, že počul konverzácie o "maďarskej saláme", vo Vrbovej-Wetzlerovej správe nespomenul hroziaci masový príchod maďarských židov. ^[23] To viedlo českého historika Miroslava Kárného k polemike, či Vrba počul niekoho hovoriť o "maďarskej saláme" a či Vrbov opis nemohol utrpieť zveličovaním po desiatkach rokov od Vrbovho úteku.

Medzi historikmi nepanuje konsenzus k odôvodnenosti Vrbových obvinení, ktoré odhalili trhlinu v historiografii holokaustu medzi interpretáciou „expertov“ a "tých, ktorí prežili."^[24] Jehuda Bauer, profesor odboru holokaustu na Hebrejskej univerzite v Jeruzaleme, nazval Vrbu "jedným z hrdinov holokaustu,"^[25] ale aj " zatrpknutým auschwitzkým zachránencom,"^[26] píšuc "[jeho] trauma holokaustu mala za následok ťažký vnútorný medzižidovský prejav vo forme bezdôvodných obvinení, ktorých pôvod tkvie v zúfalstve a hneve nad stratou mnohých ... Je takmer zbytočné sporiť sa s týmto hnevom, keďže ho fakty a logické argumenty nemôžu zmierniť."^[27]

Vrba po príchode do Birkenau zistil, že v tábore je o šesť rokov starší Alfréd Wetzler registrovaný ako väzeň č. 29162, ktorého už predtým poznal. Wetzler pracoval v Birkenauskej márnici, kde zaznamenával počty väzňov, ktorí zomreli v plynových komorách a množstvo zlata získaného z ich zubov.^[28]

Obaja si bezvýhradne dôverovali a rozhodli sa, že sa spolu pokúsia o útek. S pomocou táborového hnutia odporu vyliezli v piatok, 7. apríla 1944 okolo 14:00 — v podvečer Pésachu ^[9] — do vyhĺbenej jamy pod hromadou dreva, ktorá bola určená na stavbu sekcie "Mexico" pre nových väzňov. Bola medzi vnútornou a vonkajšou hranicou ostnatého drôtu Birkenauského vnútorného okruhu, teda vnútri vonkajšieho okruhu, ktorý bol strážený iba počas dňa. Väzni, ktorí im pomáhali pri úteku ich zakryli vo vyhĺbenom otvore, kde obaja stáli, doskami a na oklamanie strážnych psov roztrúsili po okolí skrýše prenikavo páchnuci ruský tabak nasiaknutý benzínom – trik, ktorý sa naučili od ruských vojnových zajatcov, ^[14][29] špeciálne od Dmitrija Volkova, ktorý utiekol z Auschwitzu ale bol znovu zajatý. Volkov im tiež poradil cestovať naľahko, bez peňazí a iba v noci.^[30] O 20:33 toho istého večera bol o úteku dvoch židov ďalekopisom informovaný veliteľ Auschwitzu II, SS-Sturmbannführer Friedrich Hartjenstein.^[13] Hartjenstein zaslal žiadosť o vyhlásenie pátrania svojim nadriadeným do Berlína, ktorá dorazila do Hlavného ríšskeho bezpečnostnému úradu (Reichssicherheitshauptamt - RSHA) ^[31] 9. apríla, teda pokiaľ boli ešte utečenci v skrýši za plotom tábora.

Zo skúsenosti pri útekoch iných väzňov vedeli, že po tom ako bude zistená ich neprítomnosť pri nástupe, bude sa po nich pátrať 3 dni. Preto zostali v skrýši až do štvrtej noci. 10. apríla ^[13] v civilnom oblečení, ktoré vzali z "Canady", ^[30] sa vybrali paralelne s riekou Soła smerom na juh k poľsko-slovenským hraniciam vzdialených 133 km. ^[20] Orientovali sa pomocou strany z detského atlasu, ktorú si Vrba zapamätal keď pracoval v "Canade".

"V momente nášho úteku boli prerušené všetky naše kontakty s ľuďmi v Auschwitzi, nemali sme absolútne žiadne spojenie čakajúce na nás mimo vyhladzovacieho tábora ... boli sme svetom de facto odpísaní v momente, keď sme na jar 1942 nastúpili do deportačného vlaku ... Jediným administratívnym dôkazom našej existencie bol na nás telegraficky vydaný medzinárodný zatykač, rozposlaný do všetkých staníc Gestapa." ^[32] Zatykač bol tiež odtelegrafovaný na Kripo (kriminálnu políciu), Sicherheitsdienst (bezpečnostnú službu) a Grenzpolizei (pohraničnú políciu).

Bližšie informácie v hlavnom článku: Vrbova a Wetzlerova správa

Vrba a Wetzler prekročili poľsko-slovenskú hranicu jedenásť dní^[9] po úteku. Podobne ako na poľskej strane, kde im pomohol jeden vrchár z Milówky, im na slovenskej strane pomohol sedliak Ondrej Čanecký. Poskytol im jedlo a šatstvo a priviedol ich k židovskému doktorovi Pollackovi.^[33] Pollack mal kontakt na Adre Steinera z Ústredňa Židov (od septembra 1940 jediná na Slovensku oficiálne tolerovaná židovská organizácia, ktorej starostom sa v decembri 1943 stal nemecky hovoriaci právnik Oskar Neumann), ktorý zároveň pôsobil v hnutí odporu nazývanej Pracovná skupina.^[34] Aby nevznikli pochybnosti tak Vrba opustil ordináciu doktora Pollacka s obviazanou nohou. Doktor ale zostal po jeho návšteve emocionálne zničený, pretože sa mu rozplynula nádej, že jeho rodina, o ktorej si myslel, že bola "presídlená" je ešte nažive.^[35] Vrba a Wetzler prespali v Čadci v dome príbuznej známeho rabína Lea Baecka u pani Beckovej,^[36] a nasledujúci deň, 24. apríla 1944, mali stretnutie v Žiline.^[35]

Ústredňa Židov sídlila v Žiline na Hollého ul. č. 9. Vrba a Wetzler tam boli vypočutí najprv miestnymi predstaviteľmi žilinskej úradovne Ústredne Židov a židovskej náboženskej obce, ktorí potom povolali z Bratislavy Oskara Neumanna, inžiniera Oskara Krasňanského a Erwina Steinera. Rudolf Vrba mal pocit, že im neveria. Aby si overili, či hovoria pravdu, každého z nich umiestnili do inej miestnosti a vypočúvali oddelene. Kládli im faktografické otázky, aby podľa ich odpovedí zistili, či neklamú. ^[37]

Vrba neskôr vo svojej knihe napísal, že začal kreslením vnútorného plánu tábora Auschwitz I a II spolu s polohou rampy vzhľadom k týmto dvom táborom. Opísal vnútornú organizáciu táborov; ako boli židia využívaní na otrockú prácu pre Krupp, Siemens, I.G. Farben a D.A.W. a masové vraždy v plynových komorách tých, ktorí boli vybraní pre Sonderbehandlung ("špeciálne zaobchádzanie").^[38]

Wetzler napísal prvú časť správy a Vrba tretiu. Na písaní druhej časti správy pracovali obaja. Napokon celú správu spolu prepracovali ešte šesťkrát. ^{[pozn 6]} Správu prekladal už počas jej písania zo slovenčiny do nemčiny s pomocou Gisely Steinerovej Neumannov poradca Oscar Krasniansky, inžinier a stenograf, ktorý si neskôr zmenil meno na Oskar Isaiah Karmiel.^{[39] [pozn 6]} Výsledkom bola 32-stranová správa v nemčine, ktorá bola dokončená 27. apríla 1944.^[40] Vrba napísal, že správa bola narýchlo preložená aj do maďarčiny. Pôvodná slovenská verzia sa nezachovala, napísal český historik Miroslav Kárny.^[41] Anglická verzia správy (The Auschwitz Protocol / The Vrba-Wetzler Report) je dostupná v plnom znení online^[42] tak isto ako jej český preklad^[43] vďaka projektu Vrba-Wetzler Memorial. Slovenský preklad vyšiel v neskorších vydaniach knihy Alfréda Wetzlera (pod pseudonymom Jozef Lánik) Čo Dante nevidel.

Načasovanie šírenia správy zostáva zdrojom významného sporu. Správa bola k dispozícii okrem iných aj maďarským štátnym činiteľom už pred začiatkom deportácií do Auschwitzu,^[44] ale niekoľko ďalších týždňov nebola ďalej šírená. Vrba veril, že skoršie uverejnenie správy mohlo zachrániť viac ľudí. Tvrdil, že ak by maďarskí židia vedeli, že nebudú presídlení ale zabití, mohli by sa rozhodnúť namiesto nastúpenia do vlakov smerujúcich do Auschwitzu pre útek alebo boj. Vyhlásil, že správa bola zámerne pozdržaná židovsko-maďarským Výborom na pomoc a záchranu, aby neohrozila zložité, ale nakoniec neplodné vyjednávanie medzi výborom a Adolfom Eichmannom, dôstojníkom SS zodpovedným za deportácie, na výmenu životov za peniaze, nákladné automobily a iný tovar — takzvaný návrh „krv za nákladiaky“.

Zapojil sa do SNP, kde prijal meno Vrba, ktoré potom používal po celý zvyšok života. ^[45]

Po vojne študoval chémiu a biochémiu v Prahe. V roku 1949 získal inžiniersky titul, v roku 1951 doktorát a nakoniec v roku 1956 postgraduálny titul Kandidát vied (CSc.).

Pracoval v Československej akadémii vied a na Karlovej univerzite v Prahe. Vo svojich knihách hovorí, že Česko pokladal za svoj domov.^[45] V Prahe študoval a žil s Gertrúdou Vrbovou, za slobodna Sidonovou (narodená 28. novembra 1926 v Trnave, vyštudovala medicínu^[46]), s ktorou mali neskôr dve deti. Manželstvo ukončili okolo roku 1958.^[47]

Emigrácia

V roku 1958 využil pobyt v Izraeli, kde bol ako člen vedeckej delegácie, aby opustil socialistické Československo. Najprv pôsobil na ministerstve poľnohospodárstva v Izraeli. Jeho manželka v rovnakom roku emigrovala do Veľkej Británie. Vrba sa od roku 1960 presťahoval do Británie, kde najprv pracoval dva roky v Surrey (Neuropsychiatric Research Unit in Carshalton) a potom sedem rokov v Medical Research Council v Londýne. Britským naturalizovaným občanom sa stal 4. augusta 1966. Neskôr pracoval v Medical Research Council v Kanade a nakoniec na Harvard Medical School v USA. V roku 1976 sa stal docentom na University of British Columbia, Vancouver, kde vyučoval farmakológiu. Získal medzinárodnú prestíž ako autor vedeckých článkov o chémii mozgu a za výskum v oblasti cukrovky a rakoviny.

Vrba (v spolupráci s Alanom Besticom) napísal po anglicky knihu o svojich osobných spomienkach na Osvienčim, s názvom „I cannot forgive“, ktorá vyšla v Londýne v roku 1963 a v New Yorku v 1964. Do češtiny bola preložená až v roku 1998. V roku 2007 vyšiel český preklad "Utekl jsem z Osvětimi" jeho rozsiahlej knihy "44070 - The Conspiracy of the Twentieth Century", ktorá pôvodne vyšla v roku 1989.

V roku 1985 poskytol režisérovi Claude Lanzmannovi rozhovor pre dokumentárny film „Shoah“.^[48][49]

Zomrel v roku 2006 na rakovinu v Kanade.

V roku 1998 mu univerzita Haifa udelila čestný doktorát za uznanie hrdinského úteku a príspevku k vzdelávaniu o holokauste.

Od roku 1999 udeľuje Medzinárodný filmový festival o ľudských právach Jeden svet v Česku, ktorý založili Mary Robinson a Václav Havel, každoročne cenu Rudolfa Vrbu za dokumentárne filmy.

V roku 2007 mu bol posmrtne udelený Slovenský Rad Bieleho dvojkríža.

13.–19. augusta 2014 sa konal nultý ročník Pochodu po stopách hrdinov z Osvienčimu do Žiliny. Účasťou 40 ľudí^[50], ktorí pešo prešli 130 km z Osvienčimu do Skalitého (a potom vlakom do Žiliny)^[51] sa splnilo želanie Zuzany Vrbovej a vznikol projekt Vrba-Wetzler Memorial^[50], ktorý popularizuje hlavne Fedor Gál. Okrem pochodu (uskutočnil sa aj v roku 2016^[51]) je projekt zameraný na vzdelávanie.

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Rudolf Vrba