Útočná puška

Termín „útočná puška“ je odvodený od nemeckej zbrane „Sturmgewehr“ StG 44 (nem. sturm – útok, gewehr – puška, zbraň) zavedenej na konci 2. svetovej vojny. Samotný termín zaviedol A. Hitler a „útočné“ pušky používala nemecká armáda najmä počas ústupových bojov v neskoršej fáze vojny, teda prevažne pri obrane.

Napriek tomu, že Sturmgewehr 44 býva často označovaná za prvú tejto kategórie, zbrane používajúce zmenšený puškový náboj schopné strieľať dávkou existovali už skôr. Ide však o kategóriu, ktorú možno označiť ako automatická puška. Zrejme prvou z nich bola talianska zbraň Cei-Rigotti, ktorá používala náboje 6,5x52mm Mannlicher-Carcano. Ďalšou bola ruská zbraň „ručnojeružjo-pulemjot“ model 1916 konštruktéra V.G. Fjodorova. Išlo v podstate o automatickú pušku používajúcu náboj 6,5x50mm Arisaka. V Rusku bol pre podobný typ zbraní zavedený termín „avtomat“. Prvou jednotkou vyzbrojenou puškami tohoto typy sa 1. decembra 1916 stala zvláštna rota elitného 1. izmailského pluku, ktorá sa tak stala historicky prvou jednotkou na svete vyzbrojenou výhradne automatickými zbraňami. Ďalšou zbraňou obdobného charakteru bola americká M1918 Browning Automatic Rifle, ktorá v sebe spájala charakteristiky automatickej pušky a ľahkého guľometu.

Široké rozšírenie automatických pušiek nastalo predovšetkým po skončení druhej svetovej vojny. Automatické zbrane tohto charakteru sa však vo výzbroji armád objavovali už v priebehu vojny. Automatické zbrane jednotlivca, schopné rýchlej a účinnej streľby (na rozdiel od samopalov) zavádzala ako jedna z prvých sovietska červená armáda. Boli to jednak poloautomatické pušky Tokarev SVT 38, Tokarev SVT-40 a automatická Tokarev AVT 40 a Simonov AVS36. Práve mechanizmus týchto pušiek inšpiroval Nemcov ku konštrukcii zbrane StG 43 a jej zlepšenej verzie StG 44^[2].

Po skúsenostiach s nemeckým nasadením zbraní tejto kategórie pristúpili k zavádzaniu útočných pušiek prakticky všetky krajiny. V súčasnosti sa stali útočné pušky štandardnou zbraňou pechoty väčšiny krajín.