Adsorpcia
Adsorpcia (z lat. adsorbere; príslušné sloveso znie „adsorbovať“) je viazanie plynnej, kvapalnej (rozpustenej) alebo pevnej látky na povrch inej, obvykle pevnej látky. Opakom adsorpcie je desorpcia. Zovšeobecnene sa pod adsorpciou rozumie samovoľné zvyšovanie koncentrácie látok na fázovom rozhraní, najčastejšie na rozhraní tuhej a plynnej alebo tuhej a kvapalnej fázy, sprevádzané uvoľnením adsorpčného tepla.[1]
Charakteristika
Dôležitou vlastnosťou adsorpcie je závislosť rovnovážneho naadsorbovaného množstva látky od koncentrácie, respektíve od teploty. Adsorpcia umožňuje oddelenie zložiek, ktoré sa v zmesi vyskytujú v nízkych koncentráciách. Napríklad adsorpciou na aktívnom uhlí možno zo vzduchu veľmi účinne oddeliť malé množstvá organických rozpúšťadiel. Adsorpcia sa používa pri spracovaní ropy (sušenie, rafinácia), na odfarbovanie tukov, rafináciu cukru, pri úprave vody, na sušenie plynov, vo farmaceutickom priemysle. Z plynných zmesí sa adsorbciou získavajú vzácne plyny, pary rozpúšťadiel a odstraňujú sa toxické prímesi.
Klasifikácia
Podľa povahy väzieb medzi povrchom a adsorbovanými molekulami sa hovorí buď o fyzikálnej alebo chemickej adsorbcii (chemisorpcii).[1]
Fyzikálna adsorpcia
Fyzikálna adsorpcia je vratná, lebo adsorbát je viazaný na povrch adsorbentu slabými medzimolekulovými silami.[1]
Chemisorpcia
Pri chemisorpcii vzniká pevnejšia, najčastejšie elektrochemická väzba medzi adsorbovanou látkou a adsorbentom, pričom sa uvoľní teplo. Na rozdiel od fyzikálnej adsorpcie prebieha chemisorpcia pomaly. Výťažok adsorpcie s rastúcou teplotou monotónne klesá. Aj následná desorpcia je technicky náročnejšia.[1]
