Animals (album)

V roku 1975 Pink Floyd kúpila trojpodlažnú skupinu kostolných sál na 35 Britannia Row v severolondýnskej šrtvti Islington. Ich zmluva so spoločnosťou EMI, v ktorej sa dohodli na neobmedzenom čase nahrávania, výmenou za nižšie percento zo zisku z predaja albumov im vypršala, tak budovu prerobili na skladové priestory a nahrávacie štúdio. Práce trvali väčšinu roku 1975 a po ich ukončení v apríli 1976 skupina začala pracovať v nových podmienkach na svojom desiatom štúdiovom albume Animals.^[12][13]

Technikom pri nahrávaní albumu Animals bol ich predošlý spolupracovník, Brian Humphries.^[12] Nahrávanie prebiehalo v Britannia Row od apríla do decembra 1976 a pokračovalo potom aj v začiatku roku 1977.^[14] Dve piesne, ktoré pôvodne zložili pre album Wish You Were Here a s názvami „Raving and Drooling“ a „You've Got to Be Crazy“ ich hrávali na koncertoch, na albume vyšli pod aktuálnymi titulmi „Sheep“ a „Dogs“.^[12] Tieto obnovené nahrávky boli prepracované tak, aby zapadali do nového konceptu a nadviazali na novú kompozíciu „Pigs (Three Different Ones)“, ktorú napísal Waters. Ešte jedna nová skladba, „Pigs on the Wing“, ktorá je rozdelená na dve časti tvoriace začiatok a záver albumu, obsahuje odkazy na Watersov súkromný život. V tom čase sa zahľadel do Carolyne Anne Christie, ktorá bola vtedy ešte vydatá za Rocka Scullyho, manažéra Grateful Dead.^[15]

S výnimkou skladby „Dogs“ (ktorej je spoluautorom David Gilmour) päť skladieb albumu napísal Waters. Gilmour bol rozptýlený narodením svojho prvého dieťaťa a k písaniu piesní prispel len málo. Podobne ani Mason neprispel takou mierou ako na predchádzajúcich projektoch a Animals bol prvým albumom kapely Pink Floyd, na ktorý ako skladateľ ničím neprispel klávesista Rick Wright.^[16]

Skupina diskutovala o tom že na budúce turné zoberú ďalšieho gitaristu. Do štúdia bol vtedy prizvaný Snowy White. Keď Waters a Mason nedopatrením vymazali jedno z Gilmourových dokončených gitarových sól, požiadali Whiteho, aby nahral sólo na „Pigs on the Wing“. Jeho nahrávku na vinylovú verziu nedali, použili ho pre nahrávku na vo verzii nahrávky v 8 stopovom kartridžovom systéme. Na turné, na ktorom sa hrali skladby z albumu Animals, s kapelou vystupoval aj Snowy White.^[17]

Koncept albumu voľne nadväzuje na Orwellovu politickú fikciu, Zvieraciu farmu. Každá z troch hlavných skladieb albumu odráža vieru v triedny systém, ktorý je v kapitalistickej spoločnosti. Sú o troch druhoch, skupinách zvierat, ktoré majú ľudské vlastnosti podobne ako v spomínanej knihe:

• Psy (Dogs): o bezohľadných megalomanských biznismenoch (tzv. hornej, strednej vrstve), ktorí pri svojom konci stiahnu na dno aj ostatných okolo seba.
• Prasce (Pigs): o politikoch a mienkotvorných vrstvách, vlastníkoch obrovských korporácií (najvyšších vrstiev) čiastočne reprezentovaných Mary Whitehouse, ktorá sa v čase tvorby albumu veľmi snažila vzhľadom na silný politický podtext tvorby cenzurovať produkciu vydavateľstva Pink Floyd Music.
• Ovce (Sheep): o všetkých ostatných, ktorí nespadajú do hore vymenovaných kategórií. Pracujúcej triede, ktorá rešpektuje politikov a manažment. Slepé „bezduché a bezohľadné“ stádo oviec, bez vlastných myšlienok.^[18]

Tieto tri skladby, ktoré sú výpoveďami o skupinách zvierat, sú ohraničené dvoma časťami Rogerových pesničiek, ktoré venoval Carolyne Anne Christie: „Pigs on the Wing Part I.“ a „Pigs on the Wing Part II.“.

Zatiaľ čo sa pôvodná Orwellova novela zameriava na Stalinizmus, album je kritikou kapitalizmu a líši sa aj v tom, že ovce nakoniec povstanú, aby premohli psov.^[18][19] Album vznikol zo zbierky nesúvisiacich piesní do konceptu, ktorý slovami spisovateľa Glenna Poveyho „opisoval zjavný sociálny a morálny úpadok spoločnosti, prirovnávajúc stav človeka k stavu obyčajných zvierat“.^[20]

Okrem kritiky kapitalistickej spoločnosti je album čiastočne aj reakciou na punk rockové hnutie,^[21] ktoré narastalo na popularite ako nihilistické vyhlásenie proti prevládajúcim spoločenským a politickým podmienkam a tiež ako reakcia na všeobecnú spokojnosť a nostalgiu, ktorá sa objavila okolo rockovej hudby. Pink Floyd boli jasným cieľom punkových hudobníkov, najmä Johnnyho Rottena zo Sex Pistols, ktorý mal na sebe tričko Pink Floyd, na ktorom bolo atramentom dopísané „I hate (nenávidím)“. Rotten pri niekoľkých príležitostiach poznamenal, že to urobil zo srandy (v skutočnosti bol fanúšikom niekoľkých progresívnych rockových kapiel tej doby, ako boli Magma, či Van Der Graaf Generator). Bubeník Nick Mason neskôr uviedol, že privítal „Punk rockové hnutie“ a vnímal ho ako vítaný návrat na undergroundovú scénu, z ktorej kapela Pink Floyd pôvodne aj vzišla. V roku 1977 produkoval v Britannia Row druhý album The Damned, Music for Pleasure. Bolo po tom, čo sa im nepodarilo do štúdia prilákať Syda Barretta.^[22]

Spisovateľ Mark Blake vo svojej knihe Comfortably Numb z roku 2008 píše, že v skladbe „Dogs“ sa nachádzajú niektoré z najlepších interpretácií od Davida Gilmoura. Aj keď gitarista naspieval sólovo len v jednej jej časti, jeho výkon je „explodujúci.“^[23] Táto pieseň obsahuje aj pozoruhodné prispenie od Richarda Wrighta. Sú v nej zvuky syntetizátora, ktoré sú porovnateľné s tými, ktoré použité na predchádzajúcom albume skupiny, Wish You Were Here.^[24] Kompozícia „Pigs (Three Different Ones)“ bluesovými gitarovými riffmi a prepracovanými basovými linkami zjavne pripomína skladbu „Have a Cigar“. Z troch prasiat v piesni je jediná priamo identifikovateľná britská učiteľka a konzervatívna aktivistka, ktorá viedla kampaň proti sociálnemu liberalizmu a mainstreamovým britským médiám, bojovníčka za morálku Mary Whitehouse. Je okrem iného v texte opísaná ako „mestská myš hrdá na svoj dom“ („house-proud town mouse“).^[25]

„Sheep“ obsahuje upravenú verziu žalmu 23, ktorá pokračuje v tradičnom „Pán je môj pastier“ („The Lord is my shepherd“) slovami ako „núti ma zavesiť sa na háky na vysokých miestach a premieňa ma na jahňacie kotlety“. Ku koncu piesne tie isté ovečky povstanú a zabijú psov a neskôr sa utiahnu späť do svojich domovov. Richard Wright v skladbe nahral úvod piesne bez sprievodu na elektrickom klavíri no jeho meno medzi autormi nefiguruje.^[26]

Album začína a je zakončený polovicou skladby „Pigs on the Wing“, jednoduchej ľúbostnej piesne, v ktorej je iskierka nádeje napriek hnevu vyjadrenému v ostatných troch nahrávkach albumu. Spisovateľ Andy Mabbett ich opisuje ako „sedia v ostrom kontraste s ťažkým materiálom medzi nimi“,^[27] dve polovice piesne boli výrazne ovplyvnené Watersovým vzťahom s jeho vtedajšou manželkou Carolyne Anne Christie.^[25][28]

Po dokončení nahrávania albumu sa začalo pracovať na jeho obale. Z dizajnérskeho štúdia Hipgnosis boli naň pôvodne v ponuke tri nápady. Jedným z nich bol napríklad aj obrázok na ktorom malý chlapec vstúpi do spálne svojich rodičov a pristihne ich pri tom ako „kopulujú ako zvieratá!“^[29]

Konečný koncept dizajnu, v tom čase dosť neobvykle, navrhol Roger Waters. Býval vtedy neďaleko veľkého trojuholníkového mestského parku Clapham Common v južnom Londýne a pravidelne jazdieval okolo elektrárne Battersea, ktorej životnosť sa v tom čase blížila ku svojmu koncu. Pre obrázok na obale bol vybraný pohľad na túto budovu. Skupina si k tomu ešte najala nemeckú spoločnosť Ballon Fabrik (ktorá predtým skonštruovala vzducholode Zeppelin)^[30] a austrálskeho umelca Jeffreya Shawa^[31] aby spoločne zrealizovali asi 12-metrov veľký balón v tvare prasaťa, ktorý sa neskôr stal známy ako Algie.^[32] Balón bol dňa 2. decembra 1976 naplnený héliom a vmanévrovaný do polohy medzi komíny elektrárne. Pre prípad jeho úniku bol v tíme k dispozícii strelec, ktorý bol pripravený balón zostreliť.

Nepriaznivé počasie práce oddialilo a manažér kapely Steve O'Rourke na druhý deň prác, 3. decembra, 1976, rezerváciu strelca nezabezpečil. V ten deň sa balón z kotvenia vytrhol a tím ho stratil z dohľadu. Prasa preletelo cez letisko Heathrow, čo malo za následok paniku a zrušenie letov. K incidentu bola prizvaná aj policajná helikoptéra, ktorá sa bez úspechu vrátila, nakoľko prasa nabralo výšku 1 524 metrov, čo bolo vtedy nad jej možnosti. Piloti približujúcich sa lietadiel dostali výstrahu, že sa v ich letovej dráhe môže vyskytnúť obrovské ružové prasa. Neskôr ho zaregistrovali vojenské radary v blízkosti Chathamu v Kentskom grófstve vo výške 5 500 metrov ako letí ďalej na východ smerom na Nemecko. Prasa, bez vážnejšieho poškodenia, nakoniec pristálo v Kente v poli pri meste Chatham, asi 50 kilometrov od Londýna, no letieť ho videli aj nad prielivom La Manche, takže prekonalo pomerne dlhú trasu. Miestny farmár bol z toho seriózne rozčarovaný, že tento objekt vystrašil jeho kravy.^[33] Balón opravili a fotenie pokračovalo aj na tretí deň. Keďže prvé fotografie elektrárne boli považované za lepšie, vznikla napokon koláž, pre ktorú prekryli obrázok prasaťa fotografiou, ktorú na mieste urobil profesionálny fotograf Howard Bartrop z obytného bloku susediacich bytov.^[33][34]

Nafukovacie lietajúce prasa sa stalo jednou zo základných rekvizít koncertov kapely Pink Floyd, ako aj sólových koncertných turné Rogera Watersa. Prvým balónom bola prasnica známa ako Algie, ktorú začali ešte spoločne používať pre propagáciu albumu Animals. Neskôr, po Watersovom odchode, na turné v rokoch 1987 – 1989 skupina pridala prasaťu semenníky, k čomu David Gilmour poznamenal, že je to pokus obísť Rogera, na ktorého po odchode z kapely prešli aj autorské práva na požitie obrazu prasnice Algie.^[35]

V krátkom filme Isles of Wonder, ktorý natočil Danny Boyle a ktorý sa premietal ako súčasť otváracieho ceremoniálu Letných olympijských hier 2012 v Londýne, kamera prejde po dĺžke rieky Temže, od jej malého prameňa na vidieku až po miesto Olympiády. Počas preletu je možné vidieť aj prasa, ktoré sa vznáša nad elektrárňou Battersea.^[36]

Téma albumu pokračuje na obale s obrázkami nahrávok. Štítok na jednej strane zobrazuje pohľad z objektívu, rybieho oka, na psa a na anglický vidiek a na druhej strane je prasa a ovca v rovnakom prostredí. Masonov rukopis je použitý ako typ písma v celom balení. Brána obsahuje monochromatické fotografie spustošenia okolia elektrárne.

Dva dni pred vydaním albumu Animals dovysielala stanica Capital Radio reláciu The Pink Floyd Story a večer v elektrárni prebehla tlačová konferencia.^[14] Na vysielanie mal pôvodne exkluzivitu DJ Nicky Horne, ktorý od polovice decembra vysielal The Pink Floyd Story, no kópiu dostal aj John Peel, ktorý deň predtým odvysielal aj celý album.^[14][33]

Album Animals dal vydavateľ Harvest Records na trh v Spojenom kráľovstve dňa 21. januára 1977,^[37] v Spojených štátoch ho dňa 12. februára vydalo vydavateľstvo Columbia Records. V Spojenom kráľovstve bol album v rebríčkoch druhý, v USA sa dostal na tretiu pozíciu.^[38] Vďaka albumu a celému hudobnému katalógu skupiny v Guinessovej knihe britských hitových albumov, „skupina Pink Floyd porazila skupinu ABBA v počte najviacej týždňov v rebríčku. Bol to rekord do roku 1977: zo 106 na 108.^[39] Dňa 31. januára 1995 bol album Animals v Spojených štátoch certifikovaný ako štvoprnásobne platinový.^[40]

Originálne vydanie albumu vydavateľstvom Columbia Records v USA a Harvest Records v Spojenom kráľovstve bolo neskôr digitálne remastrované na CD v roku 1994 firmou EMI v UK, roku 1997 bola vydaná zvukovo vylepšená digitálne remastrovaná verzia firmou Columbia Records v USA, Kanade, Austrálii, Južnej Amerike a Japonsku. Vynovené vydanie bolo vydané v apríli roku 2000 firmou Capitol Reacords. Firma EMI vydala v Kanade, Austrálii, Južnej Amerike a Japonsku vynovené vydanie z roku 1997 s ilustračnými obrázkami z jej európskej edície. V októbri v roku 2022 vyšla remixovaná verzia albumu s aktualizovanou vizualizáciou obalu. Túto verziu remixoval v roku 2018 James Guthrie.^[41]

Turné k albumu, nazvané In the Flesh Tour, sa začalo v deň jeho vydania prvým koncertom v nemeckom Dortmunde. Potom vo februári pokračovalo cez kontinentálnu Európu, v marci bolo v Spojenom kráľovstve, v apríli a máji bola kapela tri týždne v Spojených štátoch a v júni a v júli ďalšie tri týždne turné v USA pokračovalo. Súčasťou v predstaveniach počas hrania skladieb s témou prasiat bolo aj vznášanie nafúknutého balóna Algie. Táto verzia prasaťa, ktorá sa vznášala nad publikom bola lacnejšia a bola napustená výbušným plynom. Pri jednej príležitosti bol slabý propán nahradený zmesou kyslíka a acetylénu. Táto zmes, ktorá sa používa aj pri zváraní autogénom, je prudko horľavá, čo spôsobilo masívny (a nebezpečný) výbuch.^[42]

Počas koncertov sa ku kapele pripojil aj Dick Parry a Snowy White,^[43] no vzťahy v kapele boli celkovo veľmi napäté. Waters na vystúpenia prichádzal osobitne a odchádzal preč okamžite po skončení každého predstavenia. Pri jednej príležitosti Wright odletel naspäť do Anglicka a vyhrážal sa, že od kapely odíde. Problémom bola aj veľkosť miest. V Chicagu im promotéri tvrdili, že vypredali bežnú kapacitu štadióna Soldier Field, čo bolo súhrnne 67 000 osôb. Watersovi s O'Rourkem sa táto informácia nepozdávala, tak si najali si helikoptéru, fotografa a právnika a zistili, že skutočná účasť bola 95 000 divákov, čím vznikla strata z tržby vo výške okolo 640 000 dolárov.^[44]

Na konci turné Gilmour nadobudol dojem, že skupina už dosiahla v svojom úspechu na úroveň, o ktorú sa jej členovia vo svojej kariére usilovali a že už nič viac dosiahnuť nemôžu.^[45]

V júli 1977, v posledný deň na Olympijskom štadióne v Montreale, malá skupina hlučných a vzrušených fanúšikov v prvom rade popudila Watersa do takej miery, že jedného z nich opľul. Nebol jediným človekom, ktorý sa cítil deprimovaný z hrania pre také veľké publikum. Aj Gilmour sa odmietol pripojiť k svojim spoluhráčom, pri ich treťom hudobnom prídavku.^[46][47] Waters sa neskôr o tom bavil s producentom Bobom Ezrinom. Hovoril mu o svojom pocite odcudzenia na turné a o tom, ako má niekedy chuť postaviť múr, aby sa ním od publika oddelil. Incident s opľutím sa neskôr stal základom nového konceptu,^[46] ktorý sa nakoniec stal jedným z najúspešnejších projektov kapely pod názvom The Wall.

Britský hudobný týždenník NME opísail album Animals ako „jeden z najextrémnejších, neúprosných, trýznivých a úplne ikonoklastických kúskov hudby, aké dovtedy vzišli na denné svetlo“,^[48] Frank Rose z časopisu Rolling Stone albumom ohromený nebol a napísal: „Floyd z roku 1977 sa stal zatrpknutým a mrzutým. Sťažujú sa na duplicitu ľudského správania (a potom svoje piesne pomenovávajú po zvieratách – chápete?). Tvária sa, ako keby to práve objavili: ich posolstvo sa stalo zbytočným a otravným.“^[49] Robert Christgau z amerického spravodajského a kultúrneho týždenníka The Village Voice dal albumu hodnotenie „B+“. Negatívnu reakciu považoval za príliš cynickú, pričom odôvodnil, že album funguje jednoducho ako „kus dobre zostavenej politickej programovej hudby: lyrickej, škaredej a burcujúcej. A všetko je na správnych miestach".^[50]

Vo svojej autobiografii, Inside Out, Nick Mason napísal, že tvrdosť, ktorú cítiť z albumu pri porovnávaní s predchádzajúcimi projektami kapely mohla byť výsledkom „pracovnej atmosféry v štúdiu“ a podvedomej reakcie na obvinenia niektorých punkových umelcov, že hudobné skupiny ako je Pink Floyd reprezentujú „rockových dinosaurov“.^[51]

Gilmour o albume v relácii Westwood One's Pink Floyd 25^th Anniversary Special povedal: „Nemyslím si, že toto bolo jedno z najproduktívnejších období nášho života. Použili sme dve skladby, ktoré pochádzali z roku '74 a zmenili sme im názvy, upravili sme ich a pridali na album.“ Wright v roku 1994 v relácii BBC Omnibus Special povedal: „Veľa hudby na albume sa mi naozaj nepáčilo. Nepracoval som na svojich veciach naň a ani som nemal nič, čo by som naň pridal. Hral som dobre, ale neprispieval som ako autor a Roger o to ani nestál. Album Animals bol začiatok, ktorý v kapele naštartoval jeho ego.“

Reedície albumu

V roku 1985 album Animals vyšiel na reedícii na CD,^{[nb 1]} v Spojených štátoch to bolo v roku 1987.^{[nb 2]} V roku 1994 album vyšiel digitálne remastrovaný s vynoveným dizajnom,^{[nb 3]} v roku 1997 v limitovanej edícii vyšiel digitálne remastrovaný na vinylovej LP platni.^{[nb 4]} V tom istom roku vyšlo v USA aj vydanie albumu k jeho výročiu.^{[nb 5]} V roku 2000 nasledovalo nové vydanie albumu u firmy Capitol Records.^{[nb 6][38]} Album je zahrnutý v zbierkach pre boxsety: Shine On (1992), Oh, By The Way (2007) a 2011 Why Pink Floyd...? (2011), ako aj ako samostatný CD nosič k edícii Discovery^{[nb 7]}.

V rozhovore z apríla 2020 Waters povedal, že presadzoval vydanie remixovaného a remastrovaného vinylu Animals od Jamesa Guthrieho, no Gilmour a Mason toto odmietli..^[52] V júni 2021 Waters vydal vyhlásenie, v ktorom oznámil nové vydanie so stereo priestorovými mixmi 5.1. Waters uviedol ako dôvod meškania spor medzi ním a Gilmourom, ktorý v zbierke poznámok spísaných Markom Blakeom, zverejnil na svojej webovej stránke.^[53] Remix bol v najluxusnejšej verzii vydaný 7. októbra 2022 na vinyle, CD, Blu-rayovom nosiči, DVD kópiami remixu a s 32-stranovou knižkou.^[54] Dňa 16. septembra 2022 bolo vydané exkluzívne prostredníctvom Acoustic Sounds hybridné viackanálové SACD stereo a priestorových remixov . Skupina vydala remix skladby „Dogs“ z roku 2018 ako digitálny singel 22. júla 2022. Reedícia sa umiestnila na 21. mieste v rebríčku Billboard 200, čo bola najvyššia pozícia od marca 1977.

Skupina Pink Floyd

• Roger Waters – spev, basová gitara, akustická gitara, rytmická gitara, vocoder, páskové efekty, koncepcia dizajnu obalu
• David Gilmour – gitary, basová gitara, spev, talkbox, syntetizátor
• Richard Wright – Hammond organ, klavír Fender Rhodes, klavír Yamaha, ARP string synthesizer, Minimoog, Farfisa, clavinet, vokály
• Nick Mason – bicie, perkusie, páskové efekty, grafika

Hostia

• Snowy White – gitarové sólo (na 8 stopovom kartridžovom systéme v skladbe „Pigs on the Wing“)

Produkcia

• Pink Floyd – producenti
• Brian Humphries – technik nahrávania
• Doug Sax, James Guthrie – remastering v roku 1992, v štúdiu The Mastering Lab^[55]
• James Guthrie, Joel Plante – 2011 remastering v roku 2011, v štúdiu das boot recording^[56]
• Hipgnosis – dizajn
• E.R.G. Amsterdam – dizajn nafukovacieho prasaťa
• Storm Thorgerson – organizácia realizácie dizajnu
• Aubrey Powell – organizácia realizácie dizajnu, fotografie
• Peter Christopherson – fotografie
• Howard Bartrop – fotografia na obale
• Nic Tucker – fotografie
• Bob Ellis – fotografie
• Rob Brimson – fotografie
• Colin Jones – fotografie