Bonita (financie)

Bonita subjektu je najčastejšie posudzovaná bankami pred poskytnutím úveru, alebo inými subjektmi pred majetkovým vstupom do firmy, investovaním, alebo nadviazaním obchodného partnerstva. Všeobecne má hodnotenie bonity významný vplyv vo veriteľsko-dlžníckych vzťahoch. Ak banka vyhodnotí klienta ako úveruschopného, vyjadruje tak svoju dôveru v jeho schopnosť plniť svoje záväzky. Čím je bonita firmy lepšia, tým vyzerá pre prípadných veriteľov menej rizikovo, a tým lacnejšie zdroje financovania môže byť schopná získať.^[2]

Hodnotenie bonity určitého bankového klienta je výsledkom úverovej analýzy, ktorá je súčasťou úverového procesu. Po fáze žiadosti o úver nasleduje fáza skúšky úverovej spôsobilosti žiadateľa (analýza úverovej schopnosti), v rámci ktorej sa analyzujú tri hlavné oblasti: právne pomery žiadateľa, osobná dôveryhodnosť žiadateľa a jeho hospodárska a finančná situácia.

U individuálnych žiadateľoch banka posudzuje osobné údaje ako vek, pohlavie, vzdelanie, profesiu, rodinný stav a tiež trvalé príjmy a pravidelné výdaje žiadateľa, či celej domácnosti.^[3]

Banka skúma tiež žiadateľovu úverovú históriu a platobnú morálku. Jedným zo zdrojov týchto informácii je Spoločný register bankových informácií (SRBI), ktorý zhromažďuje informácie o úveroch a dlžníkoch z podnikateľskej sféry od všetkých slovenských bánk a pobočiek zahraničných bánk pôsobiacich na Slovensku.^[4]

Historický vývoj

V minulosti prebiehalo hodnotenie bonity dlžníka prevažne subjektívnym posúdením. V prvej polovici 19. storočia plnili funkciu bánk súkromní zmenárnici a tí individuálne posudzovali úverovú bonitu súkromníkov a štátov a podľa toho im požičiavali peniaze za rôzne vysoký úrok. S nástupom nepriameho financovania a hlavne pre potreby inštitucionálnych veriteľov bolo potrebné hodnotenie viac zobjektívniť a zjednotiť jeho postupy. Začali sa čiastočne využívať rôzne matematicko-štatistické modely.

Nástroje

Jedným z najpoužívanejších nástrojov na hodnotenie bonity v bankovom prostredí je skóringový model (angl. credit scoring), ktorý sa snaží zaradiť subjekt k dobrým, alebo zlým úverom na základe odhadu pravdepodobnosti zlyhania. Zložitejšou obdobou skóringu je rating. Príklady ratingových modelov sú CreditMetrics, CreditRisk+, alebo KMV.^[5] Ďalšími známymi modelmi pre predpovedanie budúcej situácie hodnoteného subjektu sú napríklad Kralickov Quick test, Tamariho model, Argentiho model, Tafflerov bankrotný model, Altmanov model (Z-skóre) a jeho modifikácie, Indikátor bonity a Indexy IN.^[6]K vytvoreniu štandardného rámca pre hodnotiace postupy prispel mimo iného Basilejský výbor pre bankový dohľad prostredníctvom svojich legislatívnych odporúčaní.^[2] Konkrétne hodnotiace postupy sú súčasťou know-how banky, alebo ratingovej agentúry a preto ich podrobnosti nebývajú zverejňované.

Bonita podniku sa skladá z finančných a nefinančných aspektov.^[7]

• Nefinančné aspekty sú také charakteristiky, ktorých analýza vypovedá o podnikateľskom riziku, teda nebezpečí, že dosiahnuté výsledky podnikania nebudú odpovedať očakávaným výsledkom. Analýza podnikateľských rizík sa zameriava hlavne na typ podnikateľskej činnosti, popis podnikateľského zámeru, vplyvy a súvislosti vonkajšieho prostredia a vplyvy a súvislosti vnútorného prostredia podniku.
• Finančné aspekty sú také charakteristiky, ktorých analýza vypovedá o finančnom riziku. To súvisí so spôsobom financovania podnikateľských aktivít, s kapitálovou štruktúrou podniku, likviditou, solventnosťou, či ziskovosťou. Veriteľov zaujíma hlavne likvidita a solventnosť, ale vlastníkom záleží skôr na ziskovosti.

Dôležitou oblasťou riadenia rizík v bankovom sektore je riadenie úverového rizika (ďalšie riziká predstavujú úrokové, menové, likviditné a kapitálové riziko).^[7]Každý veriteľ, či investor posudzuje riziká pri svojom výbere, kam umiestni a ako rozloží svoje finančné prostriedky. Tieto riziká sa snaží minimalizovať a preto venuje pozornosť posúdeniu bonity. Rozhodovanie o bankových obchodoch je podrobené prísnejším kritériam než u iných finančných inštitúcii alebo obchodných spoločností. Preto majú výsledky bonitného posúdenia bankou vyššiu váhu. Pritom platí, že čím nižšia je bonita úverového žiadateľa, tým vyšší úrok banka pri poskytnutí pôžičky stanoví a tak sa vyššie úverové riziko kompenzuje vyššou cenou požičaných prostriedkov.^[3][8]