Bukovské vrchy

Bukovské vrchy sú na západe ohraničené Laboreckou vrchovinou, na juhu Beskydským predhorím, na východe štátnou hranicou s Ukrajinou a na severe štátnou hranicou s Poľskom.^[1]

Územie Bukovských vrchov je budované vonkajším flyšom (Duklianska jednotka), ktorý tu nadobúda mohutný pieskovcový vývoj. Odolné pieskovcové vrstvy tvoria horské chrbty, v menej odolných ílovcových vrstvách vznikli depresie ako napr. Ruská kotlina, Runinská kotlina, Uličská kotlina a Sedlická kotlina.

Pohraničný chrbát od Ruského sedla vytvára mohutnú hradbu, ktorej nadmorské výšky sa pohybujú nad 1 000 metrov nad morom. Z hlavného hrebeňa vybiehajú rázsochy, ktoré sú oddelené brázdami. V ílovcovo - pieskovcových súvrstviach sú časté zosuvy. Pohorie sa delí na dva podcelky - Bukovce na severe a Nastaz na juhu.

Východné svahy Bukovských vrchov odvodňujú riečky Ulička a Ublianka, ktoré ústia do Uhu na Ukrajine. Južné svahy odvodňuje Cirocha, ktorá pri Humennom ústi do Laborca.

Bližšie informácie v hlavnom článku: Zoznam vrcholov v Bukovských vrchoch

Vrcholy Bukovských vrchov nad 900 m n. m.:^[2]

Sedlá Bukovských vrchov:^[2]

• Sedlo pod Ďurkovcom (1 120,0 m n. m.)
• Sedlo pod Čierťažou (905,0 m n. m.)
• Ruské sedlo (801,0 m n. m.)

Kultúrne pamiatky v Bukovských vrchoch:

• Porta Rusica

Drevené kostoly v Bukovských vrchoch:

• Chrám svätého Michala archanjela (Topoľa, 1700)
• Chrám svätého Michala archanjela (Uličské Krivé, 1718)
• Chrám svätého Michala archanjela (Ruský Potok, 1740)
• Chrám svätého Michala archanjela (Nová Sedlica, dnes skanzen v Humennom, 1745)
• Chrám svätého Jána Krstiteľa (Kalná Roztoka, 1750)
• Chrám svätého biskupa Mikuláša (Zboj, dnes skanzen v Bardejovských Kúpeľoch, 1775)
• Chrám svätého Juraja (Jalová, 1792)

Chránené územia Bukovských vrchov:

Flóra

Podnebie územia je pomerne teplé a vlhké. Bukovské vrchy sú súvisle porastené zachovalými čistými bučinami, ktoré vo vyšších polohách a na severných expozíciách striedajú jedľovo - bukové porasty s pralesným charakterom. Práve v Bukovských vrchoch je najväčší počet pralesov na Slovensku. K najvýznamnejším aj z medzinárodného pohľadu patrí prales Stužica, ktorý sa rozprestiera v hlbokej doline okolo Stužickej rieky na rozhraní Slovenska, Poľska a Ukrajiny, ďalej pralesy Havešová nad obcou Kalná Roztoka, Stakčínska Roztoka a Rožok. Južné úpätie hôr lemujú dubovo - bukové porasty. Pre Poloniny sú typické horské lúky - poloniny, ktoré sa nachádzajú na hlavných hrebeňoch. Rastú tu aj viaceré endemity. Medzi najvzácnejšie patria iskerník karpatský, hadomor ružový, klinček bradatý, fialka dácka, mliečnik Sojákov. Celkovo bolo zaznamenaných 1 010 druhov vyšších rastlín, 342 druhov machorastov, 210 druhov lišajníkov a 1 207 druhov húb. Významné sú práve početné porasty vzácnych húb a zvažuje sa ich ochrana. Sú na predbežnom zozname UNESCO.^[3]

Fauna

V Bukovských vrchoch bolo zistených 4 488 druhov bezstavovcov, 293 druhov stavovcov, z toho 19 rýb, 13 obojživelníkov, 8 plazov, 198 vtákov a 55 cicavcov, napríklad medveď hnedý, rys ostrovid a vlk obyčajný. V Bukovských vrchoch prebehol úspešný návrat najväčšieho cicavca Európy - zubra európskeho - do voľnej prírody. Z Poľska sem občas preniká los mokraďový.

Oblasť Bukovských vrchov patrí medzi najneskôr a najmenej osídlené oblasti Slovenska. Veľkú časť obyvateľstva Bukovských vrchov tvoria príslušníci Rusínskej menšiny - Rusíni (Rusnáci). Prevažnú časť v tomto regióne predstavujú Rusíni východnejšej rečovej orientácie - Pujďaki, kým v Laboreckej vrchovine dominujú skôr Pijďaki.

Najdominantnejšími náboženstvami v regióne sú gréckokatolícke a pravoslávne.

Oblasť Bukovských vrchov je ideálna pre vyznávačov aktívneho alternatívneho trávenia voľného času. Sú tu výborné terény na turistiku - predovšetkým hlavný hrebeň, cykloturistiku či na hubárčenie.

Súčasťou územia sú fascinujúce drevené kostolíky. Predovšetkým tie v Topoli (vznik v roku 1700), Uličskom Krivom (1718), Ruskom Potoku (1740), Kalnej Roztoke (1750) a Jalovej (1792) patria medzi unikáty nielen exteriérom, ale aj interiérom, ktorý je zdobený ikonami a ikonostasmi.

V osemdesiatych rokoch 20. storočia bola postavená vodná nádrž Starina, ktorá slúži ako zásobáreň pitnej vody. Kvôli stavbe bolo zlikvidovaných 7 obcí a ich obyvatelia boli vysťahovaní.

Bukovské vrchy sú v oblasti, ktorá je z pohľadu svetelného znečistenia najtmavšou oblasťou na Slovensku. Vznikol tu prvý park tmavej oblohy na Slovensku pod názvom Park tmavej oblohy Poloniny.

28. júna 2007 bolo na konferencii Výboru Svetového dedičstva UNESCO na zasadnutí v novozélandskom Christchurchu rozhodnuté o zápise pralesa Stužica spolu s pralesmi Havešová a Rožok v Poloninách a Vihorlatského pralesa v pohorí Vihorlatské vrchy do Svetového zoznamu kultúrneho a prírodného dedičstva UNESCO. Časti Bukovských vrchov sa tak zaradili do spoločnosti takých významných prírodných pamiatok ako Yellowstonský národný park a Grand Canyon v USA, Sagarmáthá v Himalájach či Kilimandžáro v Afrike.

Strediskom a východiskom do okolia je okresné mesto Snina.