Halit

Názov pochádza z gréčtiny, kde slovo halos označuje more.^[1] Patril medzi názvy minerálov zavedených od staroveku, na dnešný tvar halit ho upravil roku 1848 Glocker.^[2] Z literatúry je tiež známe označenie hazelgebirge, používané rakúskymi baníkmi pre euhedrálne kryštály halitu v jemnozrnnej ílovitej základnej hmote^[2].

Môže byť bielej oranžovej, žltej, červenkastej, modrej až purpurovej farby, alebo pomerne bežne aj bezfarebný. Vryp je vždy biely. Halit je priehľadný až priesvitný minerál so skleným leskom. Vytvára kryštály kubického tvaru, často s konkávnym povrchom; aj preto sa označujú ako „lodičkovité“ kryštály.^[3] Zriedkavý v podobe oktaédrických kryštálov. Častejší tvorí celistvé, zrnité alebo kompaktné masy. Obsahuje asi 40 % Na a 60 % Cl^[1], obsahuje však často prímes Ca a Mg. Pri izbovej teplote je veľmi dobre rozpustný vo vode. Tvrdosť halitu podľa mohsovej stupnice je 2,5. Dá sa do neho väčšinou rýpať nechtom. Pri ponorení do hlbších vrstiev kôry sa správa plasticky.

Halit bol prvým minerálom, ktorý bol analyzovaný pomocou röntgenového žiarenia.^[2]

Tento evaporit vzniká vyzrážaním pri odparovaní slanej vody zo slaných jazier alebo morských lagún. Často sa jedná o priestory, ktoré vznikli oddelením bariérou od ustupujúceho mora. Vyskytuje sa však aj na stepných a púštnych pôdach. K vyzrážavaniu halitu dochádza, ak jeho koncentrácia v roztoku presiahne 9,5 %. Vyskytuje sa spolu s ďalšími minerálmi, napr. so sylvínom, sadrovcom, dolomitom a anhydritom.

Zriedkavo môže vznikať ako produkt vysokoteplotných fumarol.^[4]

Halit si možno overiť mnohými jednoduchými skúškami. Prvým identifikačným znakom je jeho slaná chuť, čím sa dá ľahko odlíšiť od podobného sadrovca. Jediný iný slaný minerál je sylvit, jeho chuť je však viac horká^[5]. Typické pre halit je aj to, že sa rozpúšťa v studenej vode. V 1l vody sa pri izbovej teplote rozpustí až 360 g halitu.^[2] Po odparení roztoku vznikajú vyzrážaním kryštály. Na dotyk je mastný. Plameň sfarbuje do žlta. Ak obsahuje nečistoty, môže fluoreskovať zeleným, oranžovým alebo červenkastým odtieňom.^[3]

Tvorí masívne vrstvy, šošovky alebo osamotené kubické kryštály v ílovitej základnej hmote. Osamotené kryštály sú niekedy vyluhované a pôvodný halit je nahradený inými minerálmi, často sadrovcom alebo kalcitom (tzv. pseudomorfóza). V dôsledku svojich platických vlastností pri dlhodobom pôsobení tlaku sa často premiestňuje. Bežne tvorí súčasť soľných diapírov alebo iných haliokinetických štruktúr.

Na povrchu ani v pripovrchových vrstvách sa nemusí zachovávať v prípade, že ho rozpúšťa dažďová alebo podzemná voda. Jeho výskyt na povrchu v oblastiach s vysokým úhrnom zrážok je skôr zriedkavosťou. Ani na Slovenskom území, v miernom klimatickom pásme, z týchto príčin prakticky nevystupuje na povrchu.

Vo svete

Veľké náleziská halitu sa nachádzajú v poľskej Wieliczke a Bochnii, v nemeckom Stassfurte a Bernburgu alebo rakúskom Hallein a Bad Ischl. Vyskytuje sa aj v rumunskom Sedmohradsku a Španielsku. V Severnej Amerike sú známe výskyty v štátoch Texas a Kalifornia a v Kanade.^[4]

Na Slovensku

Väčšina halitu na Slovensku sa nachádza v treťohorných usadených horninách. Najväčšie slovenské nálezisko sa nachádza v Zbudzi pri Michalovciach. V oblasti Solivaru pri Prešove sa ťaží na halit bohatá soľanka už od 17. storočia.^[1] Ďalšími lokalitami sú Soľ v okrese Vranov nad Topľou a Zalužice.

Významný v potravinárskom a chemickom priemysle. Niektoré soľné diapíry môžu byť pascami na ropu a v ich blízkosti sa môžu vytvrárať ložiská ropy alebo plynu.