Hank Williams

Jeho osud bol podobný inej veľkej legende tohto hudobného štýlu, spievajúcemu brzdárovi Jimmiemu Rodgersovi. Obaja prežili pomerne krátke obdobie slávy, obaja sa nedokázali vyrovnať so svojim fenomenálnym úspechom, život ich oboch skončil dosť predčasne. Hank pochádzal z veľmi prostých pomerov, otec bol rušňovodičom na alabamskej železnici, matka chodila hrať do kostola na organ, jeho najväčším učiteľom hudby bol potulný černošský gitarista a spevák Rufus „Tee Tot“ Payne, s ktorým trávil celé dni na železničnej stanici v meste Greenville.^[3][2]

Už v devätnástich rokoch utiekol zo školy a živil sa ako hudobník po divokých vidieckych tancovačkách. Vo svojich dvadsiatich troch rokoch sa vybral za miestnym nakladateľom Fredom Rosom, ktorý mu následne zohnal prvý rozhlasový angažmán. Až keď sa tu etabloval, bol prijatý do nashvillskej Grand Ole Opry. Nasledoval raketový vzrast jeho popularity a štyri roky obrovských úspechov a slávy, sprevádzané flámami a alkoholovými excesmi.^[2] Zomrel na následky infarktu myokardu^[3] v súbehu s otravou liekmi a alkoholom na zadnom sedadle jedného z jeho piatich Cadillacov. Okrem iného jeho poslucháči boli ochotní zabudnúť na všetky jeho prehrešky, keď začal spievať. Hral a spieval takmer výhradne len vlastné skladby. Jeho skladby neboli nejak originálne po textovej ani po hudobnej stránke, ani jeho hlas nebol nejak výnimočný, bol to však gitarista a spevák, ktorý spieval skutočne od srdca a s veľkou vervou o tom, čo dobre poznal, spieval tak, že mu bol každý poslucháč schopný uveriť, že to, o čom spieva, je čistá pravda a nič ako pravda. Bol to dokonalý autentický ľudový typ prostého speváka z hôr, prototyp obyčajného muža z amerického juhu.