Jü Kuang-čung

Narodil sa v Nankingu v rodine Jü Čchao-jinga, učiteľa a neskôr úradníka v Čankajšekovej vláde Čínskej republiky a jeho manželky, učiteľky Sun Siou-ťün, rodáčky zo Sia-menu. Jeho brat Jü Kuang-ja zomrel ešte ako dieťa. Po vypuknutí druhej čínsko-japonskej vojny a japonskom vpáde do Nankingu sa dal spolu so svojimi rodičmi na útek vojnou zmietanou krajinou.^[4]

Stredoškolské štúdium absolvoval v provincii S’-čchuan a následne v roku 1947 nastúpil na štúdium cudzích jazykov na Nankingskej univerzite, no v roku 1949 prestúpil na Siamenskú univerzitu. Pre prebiehajúcu občiansku vojnu ešte v tom roku so svojou rodinou emigroval do Hongkongu a následne v roku 1950 na Taiwan, kde pokračoval v štúdiu na katedre cudzích jazkov Národnej taiwanskej univerzite (1950 – 1952). Ďalej sa vzdelával v USA, kde v roku 1959 získa magisterský titul z výtvarného umenia na Iowskej štátnej univerzite. Následne sa vrátil na Taiwan a vyučoval na Národnej taiwanskej univerzite. V rámci Fulbrightovho programu absolvoval dva pobyty, hosťujúc na vysokých školách v USA (1964, 1969).^[5][6]

V roku 1972 sa stal predsedom katedry anglického jazyka na Národnej univerzite verejnej správy v Tchaj-peji. V rokoch 1974 – 1985 vyučoval literatúru na katedre čínskeho jazyka a literatúry Čínskej univerzity v Hongkongu, no v roku 1985 sa vrátil na Taiwan, kde nastúpil do funkcie dekana fakulty liberálnych štúdií Sunjatsenovej univerzity.^[6] Na tejto škole vyučoval západnú literatúru až do svojej smrti.^[4]

Básnicky začal tvoriť počas svojho štúdia na Siamenskej univerzite.^[6] V priebehu svojej básnickej kariéry osciloval medzi modernizmom a tradicionalizmom. Koncom 50. rokov, počas štúdia na Iowskej štátnej univerzite, experimentoval s modernizmom, vytvoriac niekoľko abstraktných básní, zatiaľ čo v 60. rokoch sa uňho prejavil silný cit po spojení s jeho kultúrnymi koreňmi (napr. v básni Čchiao-ta jüe „Perkúzia“, 1966^[4]), ktorú ďalej rozvíjal v 70. rokoch, zahŕňajúc do svojej tvorby elementy z ľudových piesní.^[7]

V tomto období sa zaplietol do politicko-literárneho sporu, v ktorom stál na strane prevažne prozápadných a modernistických spisovateľov (Pcheng Ke, Ču Si-ning) polemizujúcich s nativistickými literármi (Jie Š'-tchao, Čchen Jing-čen, Wang Tchuo), od ktorých ich delili odlišné estetické aj politické názory.^[8] V článku „Vlci prichádzajú“ (Lang laj le, 1977) Jü odsúdil nativistov (hlavne Čchena) za vyznávanie hodnôt proletárskej literatúry propagovanej v komunistickej Číne, čo predstavovalo závažné obvinenie vzhľadom na pre prebiehajúce perzekúcie politických odporcov Čankajšekovho režimu (biely teror).^[7]

Neskôr, v roku 2004 svoje vyjadrenia oľutoval, tvrdiac že boli spôsobené jeho precitlivenosťou na akékoľvek ľavicové tendencie po šoku z kultúrnej revolúcie, pričom zároveň poprel, že jeho útok na nativistov bol výsledkom kolaborácie s kuomintanským režimom.^[4]

V roku 1992 sa naplnili Jüove priania znovu navštíviť svoju domovinu, čomu dovtedy bránila politická situácia. Po tom, čo tam v 80. rokoch vyšli jeho básne, získal pozvanie hosťovať niekoľko prednášok a recitačne vystúpiť v Čínskej ústrednej televízii.^[9] Vďaka melanchickým a nostalgickým veršom prekypujúcimi láskou k domovine si jeho tvorba získala uznanie aj v komunistickej Číne, dokonca aj v radoch funkcionárov Komunistickej strany Číny. Napr. čínsky premiér Wen Ťia-pao si počas svojho stretnutia s prezidentom USA Georgeom W. Bushom v decembri 2003 vypomohol citátom z Jüovej básne „Nostalgia“ pri diskusii o komunistickom zámere pripojiť Taiwan k pevninskej Číne. Napriek tomu, že sa Jü netajil svojimi antikomunistickými postojmi, spolitizovanie jeho diela čínskymi komunistami ho príliš neznepokojovalo.^[4]

Jü publikoval celkom 50 kníh, pričom 18 z toho predstavujú básnické zbierky, zatiaľ čo ostatné obsahujú lyrické eseje, literárnu kritiku a umelecké preklady.^[10]

Prekladal najmä z anglickej literatúry,^[11] napr. v roku 1957 vydal čínsky preklad novely Ernesta Hemingwaya Starec a more a románu Irvinga Stonea Smäd po živote.^[4] Okrem toho prekladal diela Oscara Wildea, iných anglických a amerických autorov,^[7] tureckých básnikov a i.^[10]

V roku 1956 sa zosobášil s Fan Wo-tsun. Spolu mali štyri dcéry: Šan-šan, Jou-šan, Pchej-šan a Ťi-šan.^[4]

Jü bol vášnivým cestovateľom – okrem Hongkongu a USA istý čas pôsobil a tvoril aj v Európe. V rokoch 1992 – 2010 absolvoval odhadom 50 až 60 ciest do pevninskej Číny.^[4]

Jü zomrel 14. decembra 2017 v univerzitnej nemocnici v Kao-siungu na následky pľúcnej infekcie, resp. pneumónie po týždeň trvajúcej hospitalizácií v dôsledku miernej cievnej mozgovej príhody.^[12][13][14]

• 1954 – Lan-se te jü-mao („Modré pierko“)
• 1969 – Caj leng-čan te nien-taj („Roky studenej vojny“)
• 2008 – Ou-šen („Lotosová bohyňa“)