Jean Marais

Jean Marais, odmietnutý na konzervatóriu, chodil na hodiny dramatického umenia u Charlesa Dullina. Od roku 1933 pôsobil ako komparzista, najmä vo filmoch Marcela L'Herbiera L'épervier (1933) a Le scandale (1934). V roku 1937 sa zoznámil s Jeanom Cocteauom vďaka spolupráci týchto dvoch mužov, najprv v divadle Les chevaliers de la table ronde (1937), Les parents terribles (1938), potom v kine sa Jean Marais stal hviezdou francúzskeho veľkofilmu.

Začiatky Jeana Maraisa v kine kritikov nezvádzajú. Jeho majestátna postava kontrastuje s jeho stále zle položeným hlasom a niekedy nemotornými pohybmi. V Carmen (1942) sa Christian-Jaque zaviazal vyzdvihnúť hercove prednosti: prinútil ho natočiť bojovú scénu s Coëdelom, ktorá odhalila hercove impozantné svaly. Jean Marais vďačí za svoj prvý veľký kinematografický úspech svojmu priateľovi Jeanovi Cocteauovi, ktorý pre neho napísal scenár k filmu L'Eternel retour (1943) v réžii Jeana Delannoya. Herec hrá Tristana v tejto modernizovanej verzii Tristan et Yseult. Prekonal svoju nemotornosť, podarilo sa mu upraviť hlas a zmenil dikciu. V roku 1945 mu Cocteau zveril trojúlohu mladého muža, šelmy a očarujúceho princa vo filme Kráska a zviera. Postava šelmy ukladá Jeanovi Maraisovi päť hodín líčenia na každé natáčanie a umožňuje mu vyprodukovať jednu z jeho najdojímavejších skladieb. Brilantnosť jeho pohľadu dokonale vyjadruje vášeň, ktorá požiera netvora, zatiaľ čo tlmené tóny jeho hlasu vyjadrujú jeho zúfalstvo. Jean Marais v 50. rokoch vkĺzol do kože kostýmovaných postáv. Je ním Edmond Dantès vo filme Gróf Monte-Cristo (1953) od Roberta Vernaya. Oblečený v bielom saténe stelesňuje nádheru Ľudovíta XV. vo filme Keby mi Versailles rozprávali (1953) od Sachu Guitryho. V roku 1959 s filmom Hrbáč od André Hunebelle dal svojej kariére nový smer. Stáva sa z neho vychýrený hrdina. Je ním najmä Kapitán Fracasse (1960) od Pierra Gaspard-Huita. V Taliansku nakrútil niekoľko projektov vrátane filmu Únos Sabiniek (1961) od Richarda Pottiera. Jeho spolupráca s André Hunebelle sa končí sériou Fantomas, v ktorej talentom stelesňuje skákajúceho hrdinu z populárneho románu. Popularita Jeana Maraisa tiež vďačí za mnohé špecifické vlastnosti tohto muža. Oceňujeme jeho diskrétnosť, sympatie a jednoduchosť. Po úlohe incestného otca v Oslia koža (1970) Jacquesa Demyho, Jean Marais odišiel z obrazoviek na pätnásť rokov. Ten istý režisér ho zavolal späť v roku 1985 pre film Parking. V tom istom roku si vo filme Príbuzenstvo od Willyho Rameaua zahral sebeckého, no sentimentálneho starého otca zodpovedného za výchovu svojho vnuka. Jedno z jeho posledných pozoruhodných účinkovaní sa datuje do roku 1994 vo filme Claudea Leloucha Bedári.

V roku 1938 bol Jean Marais jednomyseľne prijatý do Comédie-Française. Na javisku predvádza hry Jeana Cocteaua (Les ​​parents terribles a La machine infernale) a klasiku. Podpíše inscenáciu a výpravu Slávika a kráľa Oidipa. Od roku 1970 do roku 1985 sa Jean Marais venoval svojim prvým dvom vášňam (sochárstvu a maľbe) svoje diela viackrát vystavoval. Nakrútil množstvo televíznych filmov, z ktorých väčšina bola adaptovaná podľa divadelných hier, a dva z nich režíroval La Voix Humaine a Le Bel Indifferent. Napísal niekoľko kníh, vrátane svojich Memoárov Moje štyri pravdy (1957) a Príbeh môjho života (1975). V roku 1980 predsedal ceremónii Cézarov.

Bohužiaľ 8. novembra 1998, mesiac pred oslavou svojich 85. narodenín zomrel v nemocnici Broussailles v Cannes na pľúcny edém, ako Jean Cocteau pred tridsiatimi rokmi.

• V roku 1993 získal Čestného Césara za celoživotné dielo.