Jozef Vicen
Jozef Vicen (* 14. december 1921, Horná Streda – † 20. september 2008, Plzeň) bol slovenský protikomunistický odbojár, spoluzakladateľ Bielej légie a dlhoročný politický väzeň.
| Jozef Vicen | |
| slovenský protikomunistický odbojár | |
| Narodenie | 14. december 1921 Horná Streda, Česko-Slovensko |
|---|---|
| Úmrtie | 20. september 2008 (86 rokov) Plzeň, Česko |
Životopis
Jozef Vicen prežil mladosť v Komárne a Nitre. V roku 1940 začal študovať v Bratislave na Slovenskej vysokej škole technickej. Býval na internáte Svoradov. V roku 1943 sa stretol s chorvátskym kňazom Kolakovičom, ktorý ho výrazne ovplyvnil svojim antikomunizmom a antinacizmom. Stal sa členom kolakovičovej Rodiny, ktorá sa pripravovala na život Cirkvi v ilegalite. Taktiež sa stal členom vedenia záujmovej študentskej organizácie Združenie vysokoškolského študentstva, pôsobil v redakcii časopisu Technik a absolvoval aj Vyššiu vodcovskú školu Hlinkovej mládeže.
Po vypuknutí SNP sa nepridal ku Kolakovičovi na povstalecké územie, ale spoluzakladal Slovenskú tajnú ochranu, ktorá mala o dianí informovať slovenskú vládu. Za túto činnosť bol v roku 1945 prvýkrát zatknutý a v koncentračnom tábore Ratiboř si odsedel niekoľko mesiacov.
Po skončení vojny mu nastupujúci režim neumožnil uskutočniť záverečné štátne skúšky na vysokej škole v Bratislave a ani v Prahe.
Emigrácia
V máji 1946 Vicen definitívne z ČSR emigroval. Cez Maďarsko a Rakúsko prišiel do Ríma, kde sa chcel zapojiť do exilovej práce. No nejednotnosť vedúcich predstaviteľov slovenského exilu (Karol Sidor, Ferdinand Ďurčanský a ďalší) ho donútila odísť do Rakúska. Začal spolupracovať s vojenským útvarom americkej armády CIC (Counterintelligence Corps).[1]
Biela légia a väzenie
Po roku 1948 v Rakúsku začal organizovať hnutie Biela légia, ktoré sa snažilo pomáhať krajanom na Slovensku trpiacim pod komunistickou vládou. Organizovali ilegálne prechody ľudí do slobodného sveta. Hlavnou činnosťou bolo založenie rozhlasového vysielača Biela légia, ktorý ponúkal necenzurované správy. Vysielač sa stal predobrazom neskoršej rozhlasovej stanice Slobodná Európa.[2]
Vicenova činnosť v exile neušla príslušníkom ŠtB. Viacerých jeho spolupracovníkov pozatýkali, niektorých (Anton Tunega, Albert Púčik, Eduard Tesár, L. Gálik) popravili.
V roku 1957 Jozefa Vicena z USA vyzýval kňaz prof. Tomislav Kolaković, aby bol ostražitý, dával si pozor a radšej z Viedne odišiel. Vicen ho neuposlúchol.[3] O pár dní nato ho príslušníci československej rozviedky pod zámienkou vylákali mimo Viedeň, kde ho uspali a podobne ako Imricha Suckého uniesli do Prahy. Nezákonné únosy osôb podobného charakteru, ktoré organizovala ŠtB, sa odohrávali po schválení najvyššími straníckymi a štátnymi orgánmi.[4]
Bol odsúdený na 25 rokov väzenia, hoci samotný Vicen očakával trest smrti, ako dostali jeho spolupracovníci. Z 25 rokov si odsedel 11 vo viacerých väzniciach a pracovných táboroch.
Podmienečne bol prepustený v roku 1968. Zamestnal sa v Zberných surovinách, kde pracoval až do dôchodku.[5]
Po Nežnej revolúcii
Po roku 1989 začal organizovať Zväz protikomunistického odboja, združenie bývalých politických väzňov, ktorého sa stal predsedom. Vydával časopis Svedectvo, ktorý uverejňoval osudy mnohých nespravodlivo odsúdených počas komunistickej totality.
Hoci Jozef Vicen nebol nikdy členom žiadnej politickej strany, v roku 2006 kandidoval do NR SR za stranu Misia 21 ako najstarší kandidát.
O svojom živote napísal knihu Vo víroch rokov. 1938 – 1988.
Zomrel 20. septembra 2008.
Literatúra
- doc. PhDr. Vladimír Varinský: Jozef Vicen a Biela légia, FHV UMB, Banská Bystrica, 2003
- Jozef Vicen: Vo víroch rokov. 1938 – 1988 (Lúč, 1999)