Lužická kultúra

Kultúra vznikla z mohylových kultúr na území dnešnej južnej Lužice, južného Sliezska, Saska, Moravy a časti Slovenska (teda predlužickej kultúry, stredodunajskej mohylovej kultúry a karpatskej mohylovej kultúry). V čase najväčšieho rozmachu kultúra siahala od Sály k Bugu a severnej polovice Česka a Slovenska až k Baltu. Charakteristické pre ňu bolo najmä žiarové pochovávanie, budovanie hradísk ako centier remesla, obchodu a kultu a charakteristický prejav v materiálnej kultúre. Roľnícky ľud ktorý sa označuje ako ľud popolnicových polí alebo lužický ľud sa zaoberal poľnohospodárstvom, chovom dobytka a poznal zopár remesiel. Staval si veľké opevnenia (Ostrá skala a Tupá skala) a z toho je možné usudzovať, že sa lužické rody zliali vo väčšie celky – kmene a že pri stavbách mohutných opevnení využívali nútenú otrockú prácu (patriarchálne otroctvo). Náčelníci si ponechávali otrokov zajatcov, ktorých získavali vo vojnách. Lužickí roľníci obrábali pôdu spoločne v rámci rodovej občiny (pôda patrila celému rodu).^[1]

Nositeľmi kultúry boli zrejme Indoeurópania, podľa niektorých názorov Ilýri, Germáni, Slovania či iné konkrétne národy. Etnicita kultúry bola v minulosti predmetom hádok najmä medzi Nemcami a Slovanmi, dnes sa v literatúre – podobne ako v prípade mnohých iných kultúr – uprednostňuje tvrdenie, že etnicita kultúry je neznáma.^[1]

Bronzová doba

Lužická kultúra sa vyskytovala na severnom, strednom a západnom Slovensku zhruba od polovice strednej bronzovej doby. Na Slovensku hovoríme v bronzovej dobe o slovenskej vetve lužickej kultúry (slovenskej skupine lužického kultúrneho komplexu). Lužická kultúra je charakteristická okrem špecifického materiálneho prejavu budovaním hradísk, často zosilnených kamennými prvkami (Tupá Skala, Prašník, Vítkovce, Kostoľany pod Tribečom). Najstarším náleziskom lužickej kultúry je Martin (stredná bronzová doba). Počas stupňa Br D v mladej bronzovej dobe pozorujeme jednak expanzívny tlak velatickej a čakanskej kultúry na lužickú kultúru, a jednak mohylové pochovávanie najmä na strednom Považí (horizont Mikušovce) ako paralelu ku kniežacím mohylám na juhozápadnom Slovensku. Hoci mohyly (napr. na hornej Nitre) ojedinele badať až do konca bronzovej doby, po stupni Br D sa už pochovávalo na plochých urnových hroboch (Partizánske, Diviaky, Ilava, Trenčianske Teplice), ktoré sa neskôr zmenili na ploché jamkové. V mladej bronzovej dobe z početných bronzových výrobkov príslušníci tejto kultúry exportovali trojrebrové meče liptovského typu. So začiatkom neskorej bronzovej doby (1000 pred Kr.) na Slovensku hovoríme o sliezskej fáze/skupine lužického kultúrneho komplexu. Počas nej lužická kultúra preniká pozdĺž horských hrebeňov do priestoru podolskej kultúry.

Halštatská doba až stará laténska doba

V halštatskej a včasnej a starej laténskej dobe sa na Slovensku lužická kultúra vyskytovala v dvoch podobách:

• v západnej časti (aj na strednej a severnej Morave) tzv. platěnický stupeň (platěnická kultúra)
• vo východnej (severné povodie Váhu, Orava, Turiec) tzv. oravská skupina (oravský typ).

Z časového hľadiska prevažoval platěnický stupeň v stupňoch Ha C – Ha D1 (teda asi 750 – 550 pred Kr.), oravská skupina prevažovala (lebo rozkvitala) od Ha D2 (teda asi 550 pred Kr. – 300 pred Kr.). Z obdobia pred 550 pred Kr. poznáme len málo pamiatok. Po roku 550 pred Kr. bolo husto osídlené územie oravskej skupiny, čo dokladá hustá sieť hradísk aj jednoduchých osád, ako aj pohrebiská s veľkým počtom hrobov. Na začiatku laténskej doby lužické tradície (predovšetkým oravská skupina lužickej kultúry) na Slovensku prežívali (napr. prívesky na spone z Blatnice, pôsobiace archaickým dojmom) bez výraznejšieho kontaktu na vývoj v južných oblastiach.

Stredná laténska doba

Okolo 300 pred Kr. zmiešaním (starých) prvkov lužickej kultúry a (nových) prvkov keltskej kultúry špecifická, tzv. púchovská kultúra (konkrétne predpúchovský stupeň).