Medzikontinentálna balistická raketa

Medzikontinentálna balistická raketa (angl. intercontinental ballistic missile, skr. ICBM) je strategická balistická raketa schopná dopraviť s vysokou presnosťou na vzdialenosť prevyšujúcu 5 500 km^[1] bojovú hlavicu, väčšinou vybavenú atómovou alebo termonukleárnou náložou. Balistická raketa používa balistickú trajektóriu s výrazným stúpanim a prudkým klesaním, vrátane suborbitálnych a čiastočne orbitálnych trajektórii. Bojová hlavica je umiestnená v špeciálnom puzdre nazývanom návratové teleso, ktoré je vybavené tepelnou ochranou, umožňujúcou prekonať vysoké tepelné namáhanie spôsobené aerodynamickým ohrevom počas zostupu atmosférou k cieľu. Súčasné medzikontinentálne balistické rakety môžu niesť viac samostatne navádzaných návratových telies a okrem toho celý rad tzv. klamných hlavíc, väčšinou nafukovacích z pokovenej umelohmotnej fólie, ktoré majú za cieľ zhoršiť systémom protiraketové obrany účinný zásah proti blížiacim sa projektilom.

Súčasné medzikontinentálne balistické rakety používajú väčšinou motory na tuhé pohonné látky, ktoré majú z vojensko-operačného hľadiska celý rad výhod, z ktorých hlavnými sú dlhodobá skladovateľnosť v stave bojovej pohotovosti, vysoká spoľalivosť a relatívne bezpečná obsluha a údržba. Istou nevýhodou je ale o niečo menšia výkonnosť v porovnaní s raketami na kvapalné pohonné látky; pokrok vo vývoji heterogénnych tuhých pohonných látok v posledných desaťročiach však aj tento rozdiel značne znížil.

História

Vývoj medzikontinentálnych balistických rakiet bol začatý v ZSSR a USA v päťdesiatych rokoch 20. storočia. Prvé úspešné štarty sa uskutočnili v roku 1957 v ZSSR (balistická raketa R-7) a v tom istom roku aj v USA (balistická raketa Atlas A; plný medzikontinentálny dolet bol však dosiahnutý až v roku 1958 s modifikáciou Atlas B). V sedemdesiatych rokoch vyvinula prvú generáciu medzikontinentálnych balistických rakiet tiež ČLR.

Obe superveľmoci, ZSSR a USA, vyvinuli postupne okrem ďalších typov pozemných medzikontinentálnych rakiet tiež rakety podobného doletu, ktorými boli vyzbrojované jadrové ponorky, tzv. námorné ICBM, označované aj SLBM (Submarine-launched ballistic missile). Tie poskytovali možnosť prekvapivého útoku z vopred neznámych pozícií pod hladinou oceánov.

Pretože vývoj stále nových prostriedkov na dopravu zbraní hromadného ničenia viedol k špirálovitej eskalácii, boli v rámci dohôd SALT a SALT II, uzatvorených medzi USA a ZSSR, stanovené limity ako na počty nukleárnych náloží, tak ich nosičov. Tieto zmluvy pripúšťali konverziu vybraných typov medzikontinentálnych balistických rakiet na nosné rakety pre potreby kozmonautiky. V roku 1972 bola tiež medzi USA a ZSSR uzatvorená zmluva ABM, obmedzujúca prostriedky protiraketovej obrany. Platila až do roku 2002, keď od nej USA odstúpili.

Zoznam medzikontinentálnych balistických rakiet

Rusko/ZSSR

Aktívne

R-36M – v označení NATO známa ako SS-18 Satan
UR-100N – SS-19 Stiletto
RT-2PM Topol – SS-25 Sickle
RT-2UTTKh Topol-M – SS-27
RS-24 – najmodernejšia ruská ICBM
R-29RM – SS-N-23 Skiff, námorná ICBM (t. j. určená pre štarty z jadrovej ponorky)
R-29RMU Sineva – námorná ICBM
RSM-56 Bulava – najmodernejšia ruská námorná ICBM

Neaktívne

R-7 – prvá ICBM na svete, takto používaná do roku 1968, modifikovaná na najpoužívanejšiu nosnú raketu v histórii
R-9 – používaná do roku 1976
R-16 – používaná do r. 1977
UR-100 – do r. 1974
RT-2
MR-UR-100
RT-23 – SS-24 Scalpel
R-29 – prvá sovietska námorná ICBM
R-39 – SS-N-20 Sturgeon, námorná ICBM