Meißenské markgrófstvo

V oblasti Meißenska je už v staroveku doložená prítomnosť germánskych kmeňov Hermundurov, ktorých okolo roku 600 vystriedali Lužickí Srbi. Časť tohoto územia dobyl v roku 805 Karol Veľký, celé územie bolo k Rímskej ríši pripojené za vlády Henricha I. Vtáčnika o viac než sto rokov neskôr. V roku 928 tu ten istý panovník založil hrad Meißen ako obranu proti útokom Lužických Srbov. Prvým doloženým markgrófom je Wigbert. V následujúcich rokoch sa Meißenské markgrófstvo stalo mnohokrát cieľom poľskej, prípadne českej expanzie. V roku 1127 získali toto územie ako dedičné léno Wettinovci. Medzi ich príslušníkov sa krajina ďalej rozdeľovala a znovu spájala, až kým ku koncu 13. storočia došlo rozpadu rodu. Niektoré časti markgrófstva v tomto období načas pripadli pod priamu vládu rímskych kráľov Adolfa Nassauského a potom Albrechta Habsburského, ktorí sa v týchto oblastiach stretávali s expanziou českého kráľa Václava II. Krajina sa znovu zjednotila až vlády Fridricha I. Meißenského z rodu Wettinovcov. V roku 1423 udelil cisár Žigmund miestnemu vládcovi Fridrichovi IV. Bojovnému časť Saska a kurfirský hlas, čím sa tieto územné celky spojili a pojem Meißenska postupne vymizol.^[2]

Cisár Henrich IV. udelil Meißensko grófovi Henrichovi z Eilenburgu z Wettinovskej dynastie. Markgrófstvo zostalo pod Wettinovskou nadvládou po zvyšok svojej existencie. Za Wiprechta von Groitzscha v roku 1120 prešlo Meißensko procesom germanizácie. Po ňom nasledovala vláda Konráda Veľkého (1123 – 1156), Ota II. Bohatého (1156 – 1191) a Dietricha Utlačovaného (1191 – 1221), pod ktorým sa oblasť rozšírila a rozvinula. Meißensko sa stalo centrálnym panstvom Wettinovskej dynastie, ktorí ho museli brániť proti hohenštaufským cisárom, ktorí však neboli schopní odobrať vysokú moc Meißenského markgrófstva.

V roku 1264, počas vojny o Durínsko, sa markgróf Henrich III. presadil v Durínskom landgrófstve, kde predtým vládol jeho bezdetný strýko Henrich Raspe. V rokoch 1243 až 1255 získal Henrich III. stredný Pleisseland (okolie Altenburgu). V roku 1307 neúspešný pokus luxemburského kráľa Henricha VII. o podmanenie markrgrófov z Meißenska s jeho porážkou v bitke pri Lucke. Do tej doby bolo markgrófstvo de facto nezávislé od akejkoľvek zvrchovanej autority.

V roku 1423 bol markgrófom Friedrich IV. Cisár Žigmund pridelil Wettinovcom za podporu v bojoch proti husitom Sasko-wittenbergské vojvodstvo, čím získali aj hlas saského kufirstu. Na konci 15. storočia mala dynastia veľké rozsiahle územia medzi riekami Werra a Odra. Zmluvou z Lipska v roku 1485 sa však horné saské krajiny opäť rozdelili medzi Fridrichových vnukov Ernesta z Wittenbergu a Alberta, ktorí prevzali bývalé územie Meißenska. Zmluva znamenala začiatok trvalého rozdelenia oboch štátov na Sasko a Durínsko.^[3]

Meißenská marka bola založená v roku 965 cisárom Otom I. V roku 929 nechal kráľ Henrich I. Vtáčnik na meißenskom Burgbergu zriadiť opevnenie. Centrom celého markgrófstva, z ktorého sa neskôr vyvinulo Saské kráľovstvo, sa stal ríšsky hrad Meißen.

Meißenskí markgrófi a durínski landgrófi

Od roku 1425 boli meißenskí markgrófi zároveň aj saskými kurfirstmi.

Meißenskí markgrófi a saskí vojvodovia (hlavy dynastie Wettinovcov)

Od roku 1921 mal každý vrcholný predstaviteľ dynastie Wettinovcov titul meißenský markgróf.