Pierre Nkurunziza

Vyštudoval Burundskú univerzitu v odbore športovej výchovy.^[2] Jeho otec Eustache Ngabisha bol tiež politik, v roku 1965 bol zvolený do burundského parlamentu a neskôr bol guvernérom dvoch provincií, než bol pri násilnostiach v roku 1972 zabitý.^[3] Sám Pierre Nkurunziza bol pôvodne vyučujúcim na strednej škole v Muramvyji, Burundskej univerzite a vojenskej akadémii Isca,^[2] ale keď bol pri násilnostiach v roku 1995 osobne ohrozený na živote, pridal sa k rebelom. Viedol tiež armádny futbalový klub Muzinga a tiež prvoligový Union Sporting.^[2] V roku 1998 ho burundský súd odsúdil na trest smrti.^[4]

Povstalecké obdobie

V roku 2001 vstúpil do hutuskej rebelskej skupiny Forces pour la Défense de la démocratie (Sily na obranu demokracie, FDD),^[2] bojujúcej proti Tutsijmi ovládanej armáde a vláde na čele s prezidentom Pierrom Buyoyanom. Potom, čo FDD začala vyjednávať s burundskou vládou, postavil sa do čela frakcie, ktorá tieto rokovania odmietla s tým, že bude jednať iba s armádou.^[5] V októbri 2002 sa Nkurunziza, už ako vodca FDD, zúčastnil mierových rokovaní v tanzánskom Dar es Salaam.^[6] Nakoniec 3. decembra 2002 podpísal dohodu o prímerí a následnom zapojení FDD do prechodnej vlády.^[7] Aj napriek vyhlásenému prímeriu boje medzi FDD a vládou naďalej pokračovali.^[8] V januári 2003 sa Nkurunziza opäť stretol s prezidentom Buyoyom.^[9] Na rokovaní bolo dohodnuté vytvorenie afrických mierových síl, ktoré mali dohliadať na prímerie. Okrem Juhoafrickej republiky, ktorá burundské rokovania zastrešovala, sa prihlásili tiež Mozambik a Etiópia.^[10] Ale už nasledujúci mesiac FDD ukončila priame rozhovory, údajne kvôli neochote vlády realizovať dohodnuté prímerie.^[11]

Po nástupe Domitiena Ndayizeyeho, etnického Hutua, pokračovala FDD v boji, lebo si podľa nej Tutsiovia stále udržiavali dominanciu v burundskej armáde. Nkurunziza nakoniec súhlasil s ďalším kolom vyjednávania v tanzánskom Dar es Salaam usporiadanom v júli 2003.^[12] Na pojednávaní vzniesol požiadavku, aby budúca burundská armáda pozostávala zo 75% z Hutuov a aby Hutuovia získali polovicu postov vo vláde, čo bolo zamietnuté.^[13] Zúčastnil sa aj ďalšieho rokovania v Tanzánii v septembra 2003, ktoré opäť stroskotalo na požiadavkách o rozdelení moci v krajine.^[14] Nakoniec v októbri toho istého roku Nkurunziza pristúpil na dohodu, ktorá okrem iného zabezpečovala FDD 4 ministerské kreslá, 40% dôstojníckych postov v armáde, 35% zastúpenie v policajných zložkách a 15 poslancov burundského parlamentu výmenou za zastavenie bojov a demobilizáciu vojakov FDD.^[15] Mierová dohoda bola podpísaná 16. novembra 2003 za prítomnosti niekoľkých afrických vodcov.^[16][17] O týždeň neskôr ho prezident vymenoval ministrom pre dobrú správu.^[18]

Nástup k moci

V máji 2004 však Nkurunziza spolu s ďalšími členmi FDD kvôli údajnému neplneniu dohôd ohľadom pridelených postov z vlády odstúpil.^[19] Došlo tiež k nezhode ohľadom dátumu organizovania volieb.^[20] V parlamentných voľbách v júli 2005 získala FDD 59 kresiel v Národnom zhromaždení a tým aj nadpolovičnú väčšinu.^[21] O niekoľko dní neskôr bol Nkurunziza FDD nominovaný do prezidentských volieb, organizovaných o mesiac neskôr. Aby vyhovel volebnému zákonu, rezignoval na svoju funkciu predstaviteľa FDD.^[22] Ku koncu júla FDD tiež zvíťazila v senátnych voľbách a zaistila si väčšinu aj v hornej komore parlamentu.^[23] Samotné voľby boli len formalitou. Nkurunziza bol jediným kandidátom, navyše jeho strana držala väčšinu v oboch komorách parlamentu.^[24] Voľba sa uskutočnila 19. augusta 2005, Nkurunziza získal 151 zo 162 hlasov, 9 hlasovalo proti, jeden sa zdržal a jeden hlas bol neplatný.^[25] Inaugurovaný bol 26. augusta 2005.^[4]

Ešte v auguste zostavil novú vládu, v ktorej dôležité posty obsadil Hutuami a v ktorej zasadalo 7 ministeriek.^[26] Medzi jeho prvými krokmi bola snaha obnoviť mierové rozhovory s konkurenčnou rebelskou skupinou Forces nationales de Libération (Národné sily oslobodenie, FNL), ktorá ale , rovnako ako s predchádzajúcimi vládami, i s ním odmietla vyjednávať.^[27] Tiež zrušil ročné školné, ktoré predstavovalo 1500 burundských frankov (cca 1,5 USD).^[28] V apríli 2006 došlo tiež k odvolaniu celoštátneho 34 rokov trvajúceho zákazu nočného vychádzania.^[29] V máji toho istého roku odštartoval kampaň "Závod pre mier", v ktorej 60 atlétov obehlo v 5 dňoch celú krajinu. Sám Nkurunziza odbehol prvé kilometer. V priebehu akcie malo byť tiež vysadených 5 tisíc nových stromov.^[30] Dňa 29. mája tiež začali v Tanzánii mierové hovory s FNL.^[31] Dňa 18. júna došlo k podpísaniu dohody ukončujúcej nepriateľstvo a vytyčujúcej cieľ spísať do dvoch týždňov permanentné prímerie.^[32] K tomu však nedošlo,^[33] naopak armáde sa podarilo zajať 3 veliteľov FNL.^[34]

V auguste 2006 došlo k zatknutiu niekoľkých významných politikov, obvinených z údajnej prípravy štátneho prevratu. Medzi zatknutými bol aj Aleen Mugaravabona, vodca bývalej rebelskej skupiny FNL-CHANZY, a Alphonse-Marie Kadege, bývalý burundský viceprezident.^[35] Na konci augusta bol tiež zatknutý bývalý prezident Domitien Ndayizeye po tom, čo ho senát zbavil imunity.^[36] Jeden z kľúčových svedkov, jeden z predstaviteľov FNL Alain Mugabarabona, potom pomocou telefónu z väzenskej cely vyhlásil, že dané obvinenia z neho boli vynútené nátlakom a mučením Documentation Nationale, burundskou tajnou službou, a že boli úplne vykonštruované.^[37] Celkom 7 obvinených už 25. augusta predstúpilo pred Najvyšším súdom, obvinení z pokusu o vraždu prezidenta Nkurunziza.^[38] Na začiatku septembra podala demisiu viceprezidentka Alice Nzomukundaová, kvôli údajnej korupcii a porušovaniu ľudských práv v krajine. Tiež vyjadrila pochybnosti ohľadom procesu s údajnými pučistami.^[39] Napriek tejto politickej kríze sa podarilo 7. augusta uzavrieť prímerie s FNL.^[40]

Dňa 8. augusta 2006 prebehla voľba nového viceprezidenta. Stala sa ním Marina Barampamaová. Opozícia však kvôli nedostatku informácií o prakticky neznámom kandidátovi voľbu bojkotovala. Vyzvala tiež k prepusteniu politických predstaviteľov súdených v procese údajného štátneho prevratu. Podľa niektorých členov opozície bola voľba neplatná, lebo nebola dosiahnuté 78 členné volebné kvórum.^[41]

Tretie prezidentské obdobie

V apríli 2015 ho CNDD-FDD nominovala ako kandidáta do prezidentských volieb. Hoci burundská ústava povoľovala iba dve volebné obdobie v úrade a Nkurunzizova kandidatúra bola už na tretiu, podľa zástupcov strany bol na svoje prvé obdobie zvolený zákonodarcami, nie v priamej voľbe, čo mu podľa výkladu CNDD-FDD umožňovalo kandidovať tretíkrát.^[42] Toto rozhodnutie vyvolalo ľudové nepokoje, ktoré v máji vyústili v neúspešný pokus o vojenský prevrat.^[43] Prezidentské voľby z júla 2015 vyhral so ziskom 69,41% hlasov. Veľká Británia a Spojené štáty odsúdili voľby ako zmanipulované kvôli obťažovanie a zastrašovanie opozície, ľudskoprávnych aktivistov, novinárov a voličov.^[44]

14. august 2018 podpísal dekrét, ktorým zakázal používanie plastových obalov a tašiek v krajine.^[45]Od 24. december 2018 presunul hlavné mesto štátu z Bujumbury do maličkého, približne 30-tisícového mesta, Gitega. Nkurunziza tak splnil sľub, ktorý obyvateľom Burundi zložil pred viac ako 10 rokmi. Už vtedy totiž avizoval, že hlavné mesto presunie z pobrežia jazera Tanganika do centrálnej časti krajiny.^[46]