Program Apollo

Program Apollo (1961 – 1972) bol americký program pilotovaných kozmických letov realizovaný americkým Národným úradom pre letectvo a kozmonautiku (NASA).

Potom, čo program Mercury dokázal, že kozmické lety s ľudskou posádkou sú uskutočniteľné, bol odštartovaný program Apollo. Jeho pôvodným cieľom bol ďalší výskum vesmíru a poprípade dosiahnutie obežnej dráhy Mesiaca. Tento cieľ bol stanovený potom, čo prezident USA John F. Kennedy vo svojom prejave z 25. mája 1961 uviedol, že by Spojené štáty mali dopraviť človeka na Mesiac a bezpečne naspäť na Zem do roku 1970. Hlavným cieľom programu Apollo sa stalo práve pristáť na Mesiaci. Medzitým sa začal program Gemini, ktorý mal umožniť vyskúšanie technológií a postupov nevyhnutných pre mesačné misie.

Po ôsmich rokoch, počas ktorých sa uskutočnil celý rad skúšobných letov, a pri ktorých zahynuli prví americkí kozmonauti (požiar Apolla 1 počas tréningu štartu), sa podarilo cieľ programu Apollo splniť. Megaraketa Saturn V s Apollom 11 vzlietla 16. júla 1969. Posádka pristála na Mesiaci 20. júla 1969 a po nej sa po ňom prechádzalo ešte 10 ďalších kozmonautov. Vesmírna loď Apollo sa vo všetkých prípadoch lunárnych letov skladala z troch základných častí: veliteľského, servisného a lunárneho modulu. Na Zem sa vracal vždy iba veliteľský modul.

Po splnení Kennedyho úlohy dopraviť človeka na Mesiac podpora pre americký kozmický program ochabla. To sa prejavilo aj predčasným ukončením misií Apollo – hoci boli plánované ešte tri ďalšie lety, program bol ukončený v decembri 1972 letom Apolla 17 (je zaujímavé, že to bolo prvýkrát a dosiaľ posledný raz, čo sa na povrch Mesiaca dostal profesionálny vedec – geológ Harrison Schmitt). Jednou z príčin predčasného ukončenia programu boli aj rozpočtové škrty vyvolané vojnou vo Vietname. Je zaujímavé, že od programu Apollo sa žiadny človek nevydal do vesmíru ďalej ako na nízku obežnú dráhu.

Šesť letov (Apollo 11, Apollo 12, Apollo 14, Apollo 15, Apollo 16 a Apollo 17) sa dostalo až na Mesiac. Apollo 7 a 9 vzlietli iba na obežnú dráhu Zeme, aby otestovali veliteľský a mesačný modul. Apollo 8 a 10 testovali rôzne komponenty na obežnej dráhe Mesiaca a fotografovali jeho povrch. Apollo 13 nepristálo na Mesiaci z dôvodu poruchy, ale tiež získalo jeho fotografie. Posádky Apollo 15, 16, 17 mali už k dispozícii aj mesačné vozidlo, ktoré umožňovalo preskúmať väčšiu plochu oblastí mesačného povrchu. Vozidlo dosahovalo rýchlosť 17 km/h. Kozmonauti Apollo 16 sa vzdialili vyše 7 km od lunárneho modulu; viackrát pritom stratili mesačnú loď z dohľadu. Orientáciu za nich robil počítač na Zemi, ktorý pomocou údajov prístrojov mesačného vozidla s priebežnou zmenou uhla vzhľadom na Slnko udával smer k lunárnemu modulu. Postupne sa zdokonalila i technika prenosu televízneho obrazu, čo umožnilo jedinečné pohľady na mesačné horstvá a údolia, na prácu v mesačnom teréne. Šesť letov, ktoré pristáli na Mesiaci, získalo cenné vedecké dáta a takmer 400m kg mesačných vzoriek. Uskutočnené pokusy a pozorovania zahŕňali mechaniku zemín, meteoroidy, otrasy zeme, šírenie tepla, meranie vzdialenosti Mesiaca od Zeme, magnetické pole a slnečný vietor.