Tchajpchinské povstanie

V prvej polovici devätnásteho storočia sa v Číne prebehlo viacero domácich povstaní, vojenských prehier so západnými mocnosťami, v krajine rabovali banditi a piráti. V krajine sa pomerne rýchlo zvýšil počet obyvateľov, avšak poľnohospodárske výnosy ostali stabilné, čo v častiach krajiny viedlo k hladomoru, inde zase množstvo ľudí opúšťalo rodné dediny a odchádzali hľadať prácu do veľkých miest či na pobrežie. Na pozadí tohto ekonomického, sociálneho a vojenského oslabenia upadala aj prestíž cisárskej dynastie.

Po prehre s Veľkou Britániou v Prvej ópiovej vojne (1839-1842) sa krajinou potulovalo množstvo demobilizovaných vojakov. Britské námorníctvo zároveň potieralo pirátstvo na južnom pobreží Číny, čo spôsobilo, že sa piráti a banditi presunuli viac do vnútrozemia.^[1] Pašovanie obrovského množstva ópia viedlo k vytvoreniu obchodnej nerovnováhy a rastu inflácie.

V reakcii na vojenské a ekonomické zmeny vznikalo predovšetkým v južnej časti Číny etnické a sektárske násilie. Vznikali rôzne tajné spoločnosti, rástla moc triád, a do krajiny prenikajúce kresťanstvo viedlo k vytvoreniu viacerých siekt. V etnicky rozmanitej južnej Číne rástlo aj napätie medzi jednotlivými etnikami.

Najvýraznejšou postavou sa rýchlo stal Chung Chuo-siou, príslušník minoritnej etnickej skupiny Hakka z južnej Číny. Chung sa odmala pripravoval na zloženie tradičných konfuciánskych úradných skúšok, avšak po treťom neúspešnom pokuse sa nervovo zrútil a počas zotavovania začal mať mýtické vízie.^[1] Po štvrtom a poslednom neúspechu v úradných skúškach v roku 1843 prečítanal niekoľko misionárskych spisov o kresťanstve, konvertoval na novú vieru, dospel k záveru, že je Ježišov mladší brat a horlivo začal ničiť konfuciánske a budhistické materiály. Zároveň zmenil svoje meno na Chung Siou-čchüan.

Jeho novozaložená sekta sa spočiatku volala Spoločnosť uctievania Boha a svoju pôsobnosť sústredila na juhozápad Číny, do hornatej provincie Kuang-si, kde žilo množstvo národnostných menších ako Jao, Čuang, Miao alebo Hakka. Hoci jeho učenie prijalo množstvo prvkov protestantizmu, nezískal podporu západných misionárov, ktorí považovali jeho vieru za rúhanie sa. Zároveň sa voči nemu vymedzovali tradiční konfuciánski literáti a úradníci, ktorým pripadal jeho radikálny monoteizmus bizarný.^[2] Na druhej strane získal výraznu podporu zástupov obyčajných ľudí, keďže tvrdil, že má od Boha poverenie zničiť mandžuskú nadvládu. Jeho prívrženci si preto prestali holiť čelo a nosiť cop, ako to vyžadovali mandžuské zvyky, ale nechali si voľne rásť vlasy. Zároveň dodržiavali prísnu protestantskú morálku a priatelili sa s miestnym obyvateľstvom, ktoré svojím zanietením inšpirovali, aby sa k ním pridalo.

Chung obratne využíval kresťanské učenie, protestantské modlitby, hymny a obrady na radikalizáciu, vybičovanie atmosféry a zvýšenie odhodlania medzi svojimi naslednovníkmi, aby bojovali proti cisárskym vojskám.^[2] V roku 1850 postavil okolo seba zástup okolo 20 tisíc bojovníkov. Miestne vedenie cisárskej armády proti ním poslali vojsko, avšak Chungovi bojovníci cisárskych vojakov porazili a popravili ich mandžuského veliteľa. Následne sa 11. januára 1851, na svoje 38. narodeniny, Chung vyhlásil za Nebeského kráľa novej dynastie, Nebeskej ríše veľkého mieru, alebo Tchajpinské nebeské kráľovstvo (čínsky Tchaj-pching tchien-kuo), od čoho sa odvodzuje názov povstania.

Podľa amerického odborníka na čínske dejiny Johna Fairbanka bolo povstanie posledným predmoderným konfliktom.^[2] Armády takmer nevyužívali technické vymoženosti doby, naopak, presúvali sa takmer výlučne pešo, žili z miestnych plodov, v konfliktoch sa síce používali muškety, avšak väčšina bojov sa odohrávala formou muž proti mužovi za použitia mečov, palíc, nožov alebo oštepov. Pri obliehaní miest sa síce používalo delostrelectvo, avšak najčastejšie sa používala metóda podkopania hradieb. V hornatej krajine s veľkými riekami sa taktiež nepoužívalo jazdectvo.

V roku 1852 sa tchajpinská armáda vydala na sever a po prejdení provincie Chu-nan v decembri obsadili mesto Wu-čchang (dnesný Wu-chan) na rieke Jang-c’. Na jar 1853 sa asi 500 tisícová armáda presunula pozdĺž Jang-c’ na východ a v marci dobyla Nanking, z ktorého Chung vytvoril "Nebeské hlavné mesto" (天京, Tchien-ťing) svojej ríše. Po dobytí Nankingu sa Chung stiahol z vedenia armády a vrátil sa k meditácii. Jeho velitelia, posilnení úspechom, začali narýchlo organizovať výpravy po celej krajine. Ťaženie na hlavné mesto Peking v roku 1853 však bolo cisárskym vojskom porazené, čo viedlo k demotivácii jednotiek. Samotní velitelia povstania sa v roku 1856 navzájom zlikvidovali pri vnútorných konfliktoch.

Viera a nadšenie tchajpchingov postupne upadalo. Hoci na začiatku boli zákonmi zrušené sociálne triedy, zakázané ópium, hazard, tabak, alkohol, otroctvo a prostitúcia, tchajpchinská vrchnosť sa postupom času začala správať pompézne.^[2] Chung si nechal v Nankingu postaviť nový cisársky palác, lebo ten pôvodný mu bol príliš malý. Na hlave nosil korunu zo zlata, obliekal sa v drahom hodvábe a mal veľký hárem žien.

Vláda v Pekingu medzitým začala reorganizovať armádu a vládnutie. Počas Druhej ópiovej vojny obsadili francúzske a anglické vojská roku 1860 Peking, čo viedlo v roku 1861 k palácovému prevratu, v ktorom sa k moci dostala cisárovná regentka Cch’-si. V rámci reforiem sa do vládnych pozícií dostávalo viac etnických Číňanov, ktoré obyvateľstvo prijímalo lepšie než vládnucích Mandžuov. Vedenia cisárskej armády sa ujal generál Ceng Kuo-fan, ktorý postupne vybudoval armádu, počnúc organizovaním domobrany v jeho domovskej provincii Chu-nan, ktorá sa neskôr rozrástla do niekoľko sto tisícov dobre organizovaných loajálnych jednotiek. Po tom, ako presvedčil západné jednotky sústredné v Šanghaji, aby opustili neutralitu, sa mu podarilo zatlačiť Tchajpchingov z dvoch strán a roku 1864 dobyli Nanking. Chung už niekoľko týždňov pred pádom Nankingu spáchal samovraždu otravou jedom.

Po páde Nankingu však v Číne ostalo ešte niekoľko sto tisíc tchajpchinských bojovníkov, ktorí viedli s cisárskymi jednotkami boje do roku 1871, kedy boli definitívne porazení. Cisárske vojská po ukončení povstania systematicky zabíjali príslušníkov národnostných menšín v provincii Kuang-si, kde povstavnie začalo. Najviac obetí bolo spomedzí skupiny Hakka, ku ktorej patril aj vodca Chung Siou-čchüan. Niektoré odhady hovoria až o milióne obetí cisárskych represálií.

Počas tchajpchinského povstania zároveň prebiehali rebélie v iných častiach Číny, s ktorými Tchajpchingovia niekedy spolupracovali. Na severe Číny, v povodí Žltej rieky, prebiehalo v rokoch 1853–1868 povstanie Nien, ktorého (neúspešným) cieľom bolo zvrhnutie dynastie Čching. Na západe krajiny prebiehali povstania moslimských menších - v Jün-nane to bolo povstanie Pathay (1855–1873) organizované moslimskými Chuejmi a v severozápadných provinciách prebiehalo Dunganské povstanie (1862–1877).

V povstaní zahynulo podľa rôznych odhadov 20 až 30 miliónov ľudí, čo tvorilo asi šestinu zo 150 miliónov ľudí, ktorí žili v dotknutých oblastiach. Väčšina obetí nezomrela v bojoch, ale na následky hladomoru a chorôb, ktoré sa šírili po krajine. V mnohých provinciách sa vrátil počet obyvateľov na stav z roku 1850 až po roku 1900.^[1]

Dynastia Čching bola povstaním výrazne oslabená a pri vládnutí sa začala výraznejšie opierať o miestnu čínsku šľachtu. Vláda bola decentralizovaná, čo umožňovalo postupné prenikanie západných mocností do Číny. Mao Ce-tung a komunstickí historici označovali tchajpchinskú rebéliu za protokomunistické povstanie. Komunisti aj Nacionalisti študovali vojenské stratégie tchajpchingov počas čínskej občianskej vojny v prvej polovici dvadsiateho storočia.