Toe Blake

Blake hral juniorský a seniorský hokej v oblasti Sudbury a bol víťazom Memorial Cupu v roku 1932, s tímom Sudbury Cub Wolves. Hral za Hamilton Tigers z Ontário Hockey Association v sezóne 1934 - 35, potom sa 22. februára 1935 pridal k Montreal Maroons z National Hockey League, v NHL debutoval o dva dni neskôr 24. februára proti Chicago Black Hawks. Blake odohral osem zápasov s Maroons v sezóne 1934-35, ale nezískal žiadne body, nehral v žiadnom zápase play-off, ale keď Maroons získali Stanley Cup sa na trofeji sa objavilo aj Blakeove meno. Blake potom hral za Canadiens až do skončenia kariéry v roku 1948. V rokoch 1938–1939 získal Hart Memorial Trophy ako najcennejší hráč NHL, v tom istom roku bol tiež víťazom bodovania s 47 bodmi. Počas posledných ôsmich sezón bol kapitánom tímu a v rokoch 1944 a 1946 viedol Canadiens k Stanley Cupom. V poslednom roku kariéry, v ktorom mu bol uložený iba jeden menší trest, sa stal prvým hráčom Canadiens, ktorý vyhral Lady Byng Memorial Trophy za športovú hru. Jediný hráč Canadiens, ktorému sa to podarilo zopakovať bol Mats Naslund (v rokoch 1987 - 1988).

Počas hrania s Canadiens bol súčasťou tria s názvom "Punch Line", s Elmerom Lachom v strede a Maurice Richardom na pravom krídle. Vo finále súťaže o Stanley Cup v roku 1944, v čase 9:12 prvého predĺženia zápasu číslo štyri strelil víťazný gól, ktorým pomohol Canadiens poraziť Chicago Blackhawks v štyroch zápasoch a zaistil tak tímu Stanley Cup. V nasledujúcej sezóne sa celá formácia Punch Line stala len druhou útočnou formáciou, ktorá skončila na prvom, druhom a treťom mieste v NHL bodovaní v jednej sezóne (Lach mal 80 bodov, Richard 73 a Blake 67). Pred nimi to dosiahla len zostava Bostonu Bruins, známa ako Kraut Line v rokoch 1939 - 40 a v rokoch 1949 - 50 ich nasledovala Production Line z Detroitu Red Wings.

Počas prehry s New York Rangers 11. januára 1948, sa Blake zrazil s hráčom Rangers Bill Juzdom, nešťastne narazil na mantinel a utrpel dvojitú zlomeninu členku, to ukončilo jeho hráčsku kariéru NHL. V roku 1998 bol zaradený na 66. miesto v zozname The Hockey News pre 100 najvýznamnejších hráčov NHL všetkých čias.

Po ôsmich rokoch trénovania niekoľkých kanadských juniorských tímov pridružených k NHL, bol v rokoch 1955 - 56 vymenovaný za hlavného trénera Canadiens a nahradil Dicka Irvina. Blake hovoril plynulo po francúzsky a vedenie Canadiens tiež cítilo, že Richardov bývalý spoluhráč by bol vhodnejší na kontrolu výbušnej povahy hviezdy.

Blake trénoval Canadiens trinásť rokov a vyhral osem Stanley Cupov - najúspešnejší tréner v histórii tímu a druhý najúspešnejší ligový celkovo, po Scotty Bowmanovi, ktorý vyhral päť pohárov s Canadiens, jeden s Pittsburghom Penguins a tri s Detroit Red Wings. Zatiaľ žiadny tréner nevyrovnal 500 víťazstiev v základnej časti s Canadiens. Podarilo sa mu zvíťaziť v každej z prvých piatich sezón ako hlavný tréner, pričom táto víťazná šnúra je rekordom NHL, ktorý platí dodnes. Jediným ďalším človekom, ktorý dokázal niečo podobné v prvých piatich sezónach ako tréner alebo manažér ktoréhokoľvek tímu v severoamerických profesionálnych športoch, je Casey Stengel z New Yorku Yankees, hoci na rozdiel od Blaka neboli Yankees prvým tímom, ktorý Stengel managoval.

Blake odišiel po tom, ako si Habs zabezpečili pohár v zápase číslo štyri finále v roku 1968.

Blake odmietol žiadosť Jacquesa Planta nosiť počas zápasov masku zo strachu, že by to zhoršilo jeho videnie. Avšak, po strele od hráča Rangers Andy Bathgate si Plante zlomil nos zápase 1. novembra 1959, Blake nakoniec ustúpil.

Blake sa narodil tam, kde je teraz mesto duchov Victoria Mines a hokejovo vyrástol v meste Coniston neďaleko mesta Sudbury v severnom Ontáriu.

Jeho prezývka pochádza z detského zážitku: jeho mladšia sestra mala ťažkosti s vyslovením jeho mena, čo vytvorilo niečo ako „Hec-toe“. Tak vznikla prezývka „Toe“ a nakoniec nahradila prezývku, ktorú dostal ako strelec, Old Lamplighter, pretože často dokázal rozsvietiť svetlo za bránou.

Po odchode z Canadiens, Blake a jeho rodina natrvalo zostala v Montreale. V roku 1952 otvoril krčmu Toe Blake's Tavern na rohu ulice Guy Street a Saint Catherine Street v Montreale, len pár blokov od Montreal Forum. Hostinec je zatvorený od roku 1983.

Blake v posledných rokoch trpel Alzheimerovou chorobou. Keď ho rešpektovaný spisovateľ Red Fisher navštívil v opatrovateľskom dome v roku 1989, Blake nespoznal svojho starého priateľa. Blake zomrel na zápal pľúc, typický pre pacientov s Alzheimerovou chorobou, 17. mája 1995 vo veku 82 rokov.

Bol strýkom Mika Blakea.

Dedičstvo

Blake bol prijatý do Siene slávy NHL v roku 1966 a tal sa členom Order of Canada v roku 1982. Na jeho počesť je pomenovaný park, ktorý sa nachádza hneď vedľa jeho domova v Montreale West.

V roku 2011 bolo komunitné centrum v Blakeovom rodnom meste Coniston, Ontário, na jeho počesť premenované na „Toe Blake Memorial Arena“.

• Stanley Cup — 1935 (s Montreal Maroons ako hráč)
• Stanley Cup — 1944, 1946 (s Montrealom Canadiens ak hráč)
• Stanley Cup — 1956, 1957, 1958, 1959, 1960, 1965, 1966, 1968 (Hlavný tréner Montreal Canadiens)
• Hart Trophy — 1939
• Líder bodovania — 1939
• Lady Byng Trophy — 1946
• NHL prvý All-Star tím — 1939, 1940, 1945
• NHL druhý All-Star tím — 1946
• V januári, 2017, bol Blake v skupine hráčov v zozname '100 Greatest NHL Players'.

TOP 100 NHL hráčov^[1]

1947/48 sezóna^[2]

Top 10 Canadiens^[3]

Legends of Hockey^[4]