Tretie delenie Poľska

Po prvom delení Poľska v roku 1772 kráľ Stanislav II. v snahe posilniť značne oslabenú Republiku oboch národov zaviedol sériu reforiem na posilnenie poľskej armády, politického systému, hospodárstva a spoločnosti. Tieto reformy vyvrcholili prijatím májovej ústavy v roku 1791. Okrem toho kráľ Stanislav v snahe posilniť medzinárodné postavenie Poľska podpísal v roku 1790 poľsko-pruský pakt, ktorým prenechal ďalšie územia Prusku výmenou za vojenské spojenectvo. Rusko, rozhnevané tým, čo sa považovalo za nebezpečné reformy v jakobínskom štýle, v roku 1792 napadlo Poľsko a začalo vojnu na obranu ústavy. Poľsko, opustené pruskými spojencami a zradené poľskými šľachticmi, ktorí si želali obnoviť výsady, o ktoré prišli v rámci májovej ústavy, bolo v roku 1793 nútené podpísať druhé delenie, ktoré prenechalo susedným mocnostiam ďalšie územia.

Rozhorčené ďalším ponížením Poľska zo strany jeho susedov a zradou poľskej šľachty, a taktiež povzbudené Francúzskou revolúciou prebiehajúcou vo Francúzsku sa poľské masy rýchlo obrátili proti okupačným silám Pruska a Ruska. Po sérii celonárodných nepokojov sa 24. marca 1794 poľský vlastenec Tadeusz Kościuszko ujal velenia poľských ozbrojených síl a vyhlásil celonárodné povstanie proti zahraničným okupantom Poľska, čím sa začalo Kościuszkovo povstanie. Katarína II. a Fridrich Viliam II. rýchlo zareagovali a napriek počiatočným úspechom Kościuszkových síl bolo povstanie do novembra 1794 potlačené.

Zástupcovia Rakúska, Pruska a Ruska sa stretli 24. októbra 1795, aby zrušili Republiku oboch národov, a 26. januára 1797 podpísali tri víťazné mocnosti zmluvu o rozdelení regiónu. Habsburská monarchia tak získala západný Halič a južné Mazovska s približne 1,2 milióna obyvateľov, Prusko dostalo Podlahovsko, zvyšok Mazovska a Varšavu s 1 miliónom obyvateľov a Rusko získalo zvyšné územie vrátane Vilniusu a 1,2 milióna obyvateľov. Na rozdiel od predchádzajúcich delení sa na zmluve nepodieľal žiadny poľský zástupca. Habsburgovci, Rusko a Prusko prinútili kráľa Stanislava abdikovať a odísť do Petrohradu, kde v roku 1798 zomrel ako trofejný väzeň Kataríny II. Víťazi tiež súhlasili s vymazaním názvu krajiny.

Tretie delenie Poľska (Republiky oboch národov) ukončilo existenciu nezávislého poľského a litovského štátu na ďalších 123 rokov. Bezprostredne po treťom delení prinútili okupačné mocnosti mnohých poľských politikov, intelektuálov a revolucionárov emigrovať do Európy, čo sa neskôr označilo ako veľká emigrácia. Títo poľskí nacionalisti sa zúčastnili na povstaniach proti Rakúsku, Prusku a Rusku v bývalých poľských krajinách a mnohí z nich neskôr slúžili Francúzsku ako súčasť Napoleonových armád. Okrem toho poľskí básnici a umelci urobili z túžby po národnej slobode charakteristický znak poľského romantického hnutia. Poľsko nakrátko získalo čiastočnú autonómiu v roku 1807, keď Napoleon vytvoril Varšavské vojvodstvo, ale tá sa fakticky skončila Viedenským kongresom v roku 1815. Kongres vytvoril Poľské kráľovstvo, niekedy nazývané Kongresové Poľsko, ako ruský bábkový štát. Aj ten však zanikol po poľskom povstaní v roku 1831, keď Rusko rozpustilo Kongresové kráľovstvo a uplatnilo viaceré trestné opatrenia voči poľskému obyvateľstvu. V roku 1867 sa Poľsko stalo oficiálnou súčasťou Ruského impéria a nie bábkovým štátom. Poľsko získalo úplnú nezávislosť až po skončení prvej svetovej vojny.