Ambiguita je dvojzmyselnosť, neurčitosť, dvojznačnosť/viacznačnosť slov, pojmov atď.
Je najjednoduchším typom ambiguity, kde jedno slovo má viacej významov. Napríklad anglické prídavné meno hot znamená horúci, korenený, najnovší, neznesiteľný, dychtivý, rozčúlený, skvelý, čerstvý, rádioaktívny, sexy, populárny, ukradnutý ai. (v každom prirodzenom jazyku možno nájsť podobné príklady). Lexikálna ambiguita zahŕňa tiež nejednoznačnosť kategórie slova, keď to isté slovo môže byť príslovkou, prídavným menom, podstatným menom i slovesom.
Syntaktická ambiguita sa môže vyskytnúť s lexikálnou nejednoznačnosťou, aj bez nej.
Je všadeprítomná forma nejednoznačnosti. Anaforické (odkazové na predchádzajúci kontext) výrazy typu to môžu odkazovať takmer na všetko. "Podaj mi to!"
Objavuje sa, keď hovoriaci H a počúvajúci P sa nezhodnú na tom, čo je okamžitá situácia. S vraví v pondelok „stretnem sa s tebou budúcu stredu“ a predpokladá, že hovorí o pozajtrajšku, ale P si myslí, že ide o stredu budúceho týždňa, takže došlo k chybnej komunikácii.
Objavuje sa vo vete, kde možno urobiť rozbor podreťazca niekoľkými spôsobmi, ale iba jeden z nich sa zhoduje so širším kontextom celého reťazca.
Fráza alebo veta môže býť syntakticky nejednoznačná, ale sémanticky jednoznačná. Napr. „S1 a S2 a S3“ má dva rôzne rozbory „(S1 a S2) a S3“ a „S1 a (S2 a S3)“, ale rovnaký význam vzhľadom k asociatívnosti konjunkcie a (to ale nemusí byť všeobecne platné a môže záležať na type jazyka a gramatiky). Napríklad ak S2 je žena a S1 a S3 muži alebo naopak, je dôležitý správny rozbor.
Vágnosť je v prirodzených jazykoch obvyklá. Výrok „Vonku je horúco“ sa týka teploty, ale termín „horúco“ je vágny, takže je možná široká interpretácia (pre niekoho je vonku horúco pri 25°C, preiného pri 32°C).
Nejednoznačnosť môže vzniknúť i z typu akcie reči: Na otázku „Vieš, koľko je hodín?“ odpovie P „Viem“ alebo „Je pol ôsmej“. Obe odpovede sú správne, ale pýtajúci sa väčšinou chcel vedieť presný čas.
