Joachim z Fiore
Nástroje
Všeobecné
Tlačiť/exportovať
V iných projektoch
Joachim z Fiore | |
kňaz a biblista | |
![]() | |
Narodenie | medzi 1130 - 1135 Celico, Taliansko |
---|---|
Úmrtie | 30. marec 1202 Pietrafitta, Taliansko |
Odkazy | |
Commons | ![]() |
Joachim z Fiore[1], tal. Gioacchino de Fiore, lat. Joachim de Floris; * medzi 1130 - 1135, Celico, Taliansko – † 30. marec 1202, Pietrafitta) bol rímskokatolícky kňaz a biblista.
Narodil sa v zámožnej rodine notára, vzdelával sa v Cosenze a pracoval ako notár v Palerme na Sicílii. V roku 1159 vykonal púť do Svätej zeme a v Jeruzaleme prežil duchovné obrátenie, po ktorom žil niekoľko rokov ako pustovník a potulný kazateľ. Vstúpil do cisterciáckeho kláštora v Sambucine a potom v Corazze, kde bol asi v roku 1168 vysvätený na kňaza. Venoval sa štúdiu Biblie, najmä knihy Zjavenie Jána. V roku 1177 bol proti svojej vôli zvolený za opáta. Roku 1182 ho pápež Lucius III. na jeho žiadosť uvoľnil z úradu a Joachim potom vystriedal niekoľko kláštorov, kde usilovne študoval a diktoval svoje spisy. Okolo roku 1190 založil kláštor vo Fiore v Kalábrii, kde aj zomrel. Svojou ozajstnosťou a spôsobom života si získal veľkú autoritu i u ďalších pápežov a Dante Alighieri ho v Božskej komédii predstavuje medzi svätcami. Jeho sviatok sa svätí 29. mája.
Veľký vplyv si Joachim získal svojim výkladom dejín na základe Božej Trojice a Zjavenia sv. Jána. Podľa Joachima sa dejiny delia do troch období:
Toto pojatie sa neobyčajne rýchle šírilo, ale po Joachimovej smrti bolo odmietnuté Lateránskym koncilom (1215) i Tomášom Akvinským a nakoniec roku 1263 odsúdené ako heréza. Napriek tomu však i ďalej ovplyvňovalo františkánske „spirituály“, Bratov slobodného Ducha a ďalších, najmä neskoré stredoveké anarchistické hnutia.
Myšlienka trojice dejinných období sa od 16. storočia všeobecne presadila, ruskí cárovia prehlásili Moskvu za „Tretí Rím“ a aj Hitlerova Tretia ríša sa pôvodne opierala o predstavu následnosti stredovekej, Bismarckovej a nacistickej ríše.
Okrem toho sa mu neprávom pripisovala rada ďalších spisov, najmä Vaticinia de Summis Pontificibus, kniha proroctiev o budúcnosti pápežstva, ktorej autorom bol taliansky mních.[2]