Branisko (pohorie)

Pohorie tvorí morfologicky výrazný horský chrbát smeru S-J s dĺžkou asi 18 km. Na severe hraničí s Bachurňou, na východe so Šarišskou vrchovinou. Na juhu je oddelený tokom Hornádu, Dolinského a Kluknavského potoka od masívu Čiernej hory. Na juhozápade susedí Hornádska kotlina a na západe Levočské vrchy.^[1]

Geomorfológia

Z geomorfologického hľadiska je pohorie súčasťou Fatransko-tatranskej oblasti^[2]. Sedlo Chvalabohu v priesmyku Branisko rozdeľuje pohorie na dva podcelky. Severnejšia a masívnejšia Smrekovica s najvyšším vrchom Smrekovica (1 200 m n. m.) a južnejšia Sľubica s najvyšším vrchom Sľubica (1 129,4 m n. m.).

Až tri štvrtiny pohoria sa nachádzajú vo výške od 700 do 1 100 m. Značné rozdiely v nadmorskej výške mali za následok spätnú eróziu stráňových tokov, ktoré spôsobili zarezanie vodných tokov a vznik systému rázsoch.^[3]

Geológia

Geologicky možno pohorie rozčleniť na severnú zónu Smrekovice a južnú zónu Sľubice. Na západe ju od paleogénnych sedimentov oddeľuje poľanovský zlom, na východe je to šindliarsky zlom. Kvôli výraznému zlomovému obmedzeniu a hrasťovitej stavbe v minulosti pokladali severnú časť Braniska za jadrové pohorie. Až novšie poznatky nadobudnuté pri stavbe tunela Branisko napovedajú, že celé pohorie je zrejme súčasťou veporika. Nad ním sa v reliktoch zachovali i horniny gemerika.

Smrekovická zóna je analógom ľubietovskej zóny veporika, tvoria ju migmatity a granitoidy označované ako komplex Patrie. Nad nimi ležia mezozoické vápence a dolomity hronika. Zóna Sľubice má podobnú geologickú stavbu ako blízky celok Čierna hora. Na severe ho tvoria najmä granitoidy bujanovského komplexu. V jeho nadloží sa nachádza slabo metamorfovaný sedimentárny obalový komplex označovaný ako ružínska jednotka. Tvoria ho horniny vrchného paleozoika až triasu, lokálne i jury, prevažne pieskovce, karbonáty a bridlice. Južnú časť Sľubice buduje tzv. miklušovský komplex pozostávajúci z migmatitov, rúl a amfibolitov. Jeho sedimentárny obal tvorí hrabkovská jednotka, ktorá má vlastnosti vrchného paleozoika až strednej jury.

Vodstvo

Pohorie patrí k povodiu Hornádu. Najvýznamenším tokom je Veľká Svinka. Maximálny prietok vodných tokov tejto oblasti je na jar počas topenia snehu, hlavne v apríli. Okrajové zlomy pohoria sprevádzajú pramene minerálnych vôd. Najvýznamnejším a hospodársky využívaným je prameň Salvator.

Podnebie

Oblasti s menšou nadmorskou výškou možno zaradiť do mierne teplej klimatickej oblasti, vyššie oblasti naopak do chladnej. Priemerné teploty sa v januári pohybujú okolo -6 až -7 °C, zatiaľ čo v júli od 15,5 do 17 °C. Priemerný úhrn zrážok je ročne 650 – 800 mm. S najvýdatnejšími zrážkami v júli a najnižšími vo februári. Snehová pokrývka sa v pohorí drží od 80 do 120 dní v roku.^[3]

Rastlinstvo a živočíšstvo

Pohorie pokrývajú vo vyšších polohách hlavne ihličnaté, predovšetkým borovicové lesy, s bežnými smrekmi a smrekovcami. V nižších polohách je viditeľný prechod k zmiešaným lipovo-dubovým a dubovo-hrabovým porastom.^[3]

Bližšie informácie v hlavnom článku: Zoznam vrcholov v Branisku

Naprieč celým pohorím vedie zeleno značkovaná turistická trasa z Krompách až do Sabinova. Turisticky zaujímavé sú oblasti ako napr. Lipovský kras pri Lipovciach.

Pohorie pretína dosiaľ najdlhší diaľničný tunel na území Slovenska.