Trias

Názov trias po prvýkrát použil v roku 1834^[1] nemecký geológ Friedrich von Alberti ako súhrnné označenie pre trojdielny sled vrstiev pestrých pieskovcov (buntsandstein), lastúrnatých vápencov (muschenkalk) a pestrých slieňov (keuper) v germánskej panve. Neskôr do triasu zaradil aj horniny morského vývoja z Álp, sedimenty z Južnej a arktickej Ázie a Severnej Ameriky^[2].

Stratigrafia triasu je založená predovšetkým na výskyte amonitov. Spomedzi mikrofosílií sú to konodonty, sklerity holotúrií, rádiolárie, ostrakódy, foraminifery a dasycladaceae (riasy).^[3]

Horniny triasového veku sú pomerne rozšírené po povrchu Zeme, kde pokrývajú asi 45 miliónov km², prevažná väčšina z nich sú usadené horniny, vulkanity tvoria z celkového objemu len asi 2%^[1]. Trias bol inak tektonicky pomerne pokojné obdobie. V dôsledku pomerne jednoliateho pobrežia sa vrstvy morských sedimentov netvorili rovnomerne, nachádzajú sa hlavne v Západnej Európe (na Britských ostrovoch, v Španielsku a Francúzsku) a západnej časti Severnej Afriky je to tzv. kontinentálny – germánsky vývoj, ktorého sedimentácia prebiehala v plytkej Germánskej panve, plytkom mori siahajúcom od Nemecka až do Maďarska. Tu sa v spodnom triase usadzovali prevažne červené pieskovce označované ako pestrý piekovec (bundsandstein). Stredný trias bol typický vápenatými sedimentami (muschenkalk), vznikajúcimi v epikontinentálnom mori, ktoré koncom triasu ustupovalo a umožnilo ukladanie pestrých bridlíc, tzv. keuper. Tento vývoj je veľmi podobný prakticky pre všetky triasové platformné oblasti po celej Zemi.

Počas triasu ďalej existoval superkontinent Pangea, tvaru písmena C. Zasahoval do nej z východu oceán Tethys (presnejšie Paleotethys), zvyšok obklopoval rozľahlý oceán Panthalassa. O dne tohto oceánu a jeho sedimentárnych horninách sú len chabé predstavy, pretože väčšina jeho oceánskych panví neskôr subdukovala v oceánskych priekopách po jej obvode. Pangea sa počas triasu ďalej pohybovala smerom na sever a otáčal sa v smere hodinových ručičiek. Vytvorili sa nej priekopové prepadliny vo východnej oblasti Severnej Ameriky od Mexického zálivu až po Grónsko, tieto boli prvými zárodkami Atlantiku. Trvalo však až do začiatku jury, kým sa tu začali usadzovať nepochybne morské sedimenty. Triasová sekvencia z východného pobrežia je v Severnej Ameriky je označovaná ako Newarkská superskupina^[6]. Celkový rozpad kontinentu nastal až neskôr v jure a kriede.

Z východu zasahovala do alpínskej oblasti jedna z častí oceánu Paleotethys, ktorým bol aj Meliatsko-halstattský oceán. Dochádzalo však tiež k vzniku Mezotethys. Tu sa vyvíjal samostatný alpínsky vývoj, ktorý bol od germánskeho oddelený vynorenou súšou označovanou Vindelický val. Jadro tejto vynorenej oblasti tvoril Český masív. Sedimenty triasu tvoria v platformnom pokryve Českého masívu iba tri výskyty v oblasti podkrkonošskej a vnútrosudetskej panvy, predstavujú ich predovšetkým kaolinické pieskovce^[3].

Trias na Slovensku

Pre územie Slovenska sú pre spodný trias typické kremence, pieskovce a bridlice s medzivrstvami pieskovcov a evaporitov, ktorých sedimentácia pokračovala z permu. Pre ich pomenovania sa zaužívala terminológia používaná vo Východných Alpách^[7]. Územie Centrálnych Západných Karpát bolo v tej dobe súčasťou šelfu Pangey (resp. jej severnej časti – Laurázie)^[8]. Predpokladá sa, že táto časť Karpát sa pôvodne nachádzala viac na západ, približne v dnešnom Švajčiarsku.

Transgresia (postup) mora, ktorá zasiahla aj územie Slovenska bola spojená s rozpadom pevninskej kôry, vznikom Meliatsko-halstattského oceánu v strednom triase a vznikom rozsiahlych karbonátových platform, ktorý sa začal koncom spodného triasu. Rozsiahle karbonátové platformy sa začali usadzovať na klastických deltových sedimentoch veľkých hrúbok, ktoré vznikli zvetrávaním hercýnskych horstiev. Podobné rozsiahle delty a plytkomorské oblasti sa dnes na Zemskom povrchu nenachádzajú. V usadených horninách stredného triasu v Západných Karpatoch prevažovali karbonáty – vápence a dolomity. Až vo vrchnom triase (norik) sa tvorili tzv. pestré bridlice alebo karpatský keuper, s lokálnymi polohami karbonátov a pieskovcov. Triasové horniny, najmä najmä karbonáty a pieskovce, dodnes budujú rozsiahle oblasti Západných Karpát (hlavne subtatranské príkrovy). V južnejších tektonických jednotkách prevládala sedimentácia hlbokovodných halstattských vápencov.

Horniny triasu sú na Slovensku veľmi hojné.

Súš Pangey bola vystavená veľmi extrémnemu počasiu. Jej veľkosť zamedzovala prísunu zrážok z mora. V jej strede vládlo suché púštne podnebie. Pri jazerách a pobreží, kde bol dostatok zrážok sa nachádzalo ekvatoriálne vždy zelené pásmo.

Živočíchy

Moria triasu sa vyznačovali množstvom amonitov a belemitov. Amonity, ktoré predtým v perme zaznamenali veľké vymieranie sa v tomto období diverzifikovali z jedinej preživšej vývojovej línie. V spodnom triase sa objavili nové druhy koralov a prvé kostnaté ryby, ktoré dnes tvoria 90 % všetkých druhov rýb. Na suchu sa rozšírili obojživelníky (amphibia) a plazy (reptilia) a najmä jeden z ich nadradov – dinosaury. Vo vrchnom triase možno pozorovať prvých predkov cicavcov. Išlo o veľmi primitívne vačkovce a vajcorodé cicavce.

Rastliny

Vymieranie na konci Permu značne zmenilo flóru. Suchozemské rastliny naďalej vzdorovali suchej klíme.Prasličky lycopodiophyta zastupovali už len nižšie druhy, najmä rod Pleuromeia, ktorý dorastal do výšky max. 2 metre. Typické sú cykadeiidy Benetoitales podobné cykasom (ale nie su s nimi príbuzné), ginká (v súčasnosti žije z nich iba známe Ginko dvojlaločné) či glossopteris. Zo zelených rias boli v triase významné rody diplopora a teutlopora, ktoré sa podieľali na tvorbe diploporových vápencov a dolomitov.