Reverzný film je druh fotografického filmu, ktorý má pozitívny obraz nasnímanej scény na priehľadnom nosiči. Zvykne sa označovať aj ako inverzný film, diafilm, transparentný film alebo skrátene diák. Používa sa najmä vo filmovom priemysle pri premietaní, pretože tam je štandardný negatívny film nepoužiteľný. V drvivej väčšine prípadov sa vyskytuje vo forme tzv. 135 filmu (35mm kinofilm), menej obvyklá forma je 120 film (tzv. stredný formát 6x6) alebo veľkoformátová fotografia (4x5, alebo 102x127mm).
Diák býva typické označenie pre diapozitívne rámčeky, čo znamená jednotlivá snímka kinofilmového formátu zasadená do plastikového, papierového alebo kovového rámu. Je primárne určená na zobrazovanie manuálnymi alebo poloautomatizovanými premietačkami na stenu alebo plátno. Diapozitívy boli populárne aj v Česko-Slovensku, distribuovali sa na nich najmä rôzne tematické kolekcie (krajiny, zaujímavosti, ľudia, rozprávky apod.), prípadne slúžili na podnikovú alebo spoločenskú prezentáciu (rodinné fotografie) alebo špecializovanú (vedecké prezentácie, astronómia, kriminalistika - odtlačky prstov, fotografie dokumentov, mikroskopické zväčšeniny a pod). Táto forma bola vhodná pre možnosť zhliadnutia jednotlivých snímok väčším počtom ľudí.
Najranejšie praktické a komerčné použitie farebnej fotografie reverzným procesom bolo vyvinuté bratmi Lumiérovými v roku 1907 a nazývalo sa Autochrome. Používala sa pri tom tzv. aditívna metóda použitím panchromatickej emulzie na sklenenej báze, pokrytej chemicky spracovanou nosnou vrstvou zo zemiakového škrobu. Od tejto formy bolo okolo roku 1930 upúšťané najmä kvôli podstatne praktickejšiemu zvitkovému filmu. Rôzne formy tohto použitia sa volali Lumière Filmcolor (veľký formát), Lumicolor (stredný a malý formát) alebo Dufaycolor (Agfa).[1]
V spoločnosti Kodak pracovali na vývoji iného postupu výskumníci Leopold Godowsky ml. a Leopold Mannes. Vyvinuli Kodachrome, prvý komerčne úspešný film so subtraktívnou metódou. Kodachrome bol predstavený v roku 1935 na 16mm filmovom formáte a o rok neskôr aj na 35mm formát pre fotografické prístroje.[2] Zásadným rozdielom tejto technológie bolo to, že farebné zložky boli pridávané až pri vyvolávaní filmu.
Agfa v roku 1936 predstavila svoj Agfacolor Neu, ktorý mal farebné zložky už obsiahnuté pri výrobe filmu, čo síce zjednodušovalo následné vyvolávanie filmu, ale Agfa nezvládla stabilizovať citlivosť filmu.[1]
Prvé farebné negatívne filmy bojovali s celým radom problémov, ako farebnou nestabilitou, vysokou cenou za film alebo následné spracovanie, slabou farebnou vernosťou, rýchlym blednutím farieb a pod.[3] Neskôr v sedemdesiatych rokoch 20. storočia sa problémy darilo riešiť a aj cena klesala na prijateľnú úroveň, preto negatívny film postupne viac a viac nahrádzal reverzný, najmä v amatérskom použití. Až do roku 1995 bol transparentný film uprednostňovaný pre prezentačné a komerčné účely, reklamnú fotografiu, reportážnu, športovú a prírodnú dokumentaristiku. Po tomto roku najmä nástup digitálnych technológií a fotoaparátov vytláčal používanie filmovej techniky do úzadia.
Všetky reverzné filmy súčasnosti sú vyvolávané tzv. E-6 procesom. Neformálna verzia Kodachrome filmov, ktorej výroba bola v roku 2009 zastavená, bola vyvolávaná procesom K-14.[4]
Polaroid vyrábal okamžitú fotografiu s názvom Polachrome. Bol balený ako klasický 135 film v kazetách. Na vyvolávanie však bolo nutné použiť odlišné chemikálie.
Reverzné filmy (najmä od Kodaku) boli v "zlatých časoch" filmovej kinematografie vyrábané v mnohých verziách. Ako príklad môžeme uviesť interpozitívne, mediapozitívne alebo tzv. master-pozitívne filmy, ktoré boli vhodné len pre laboratórne spracovanie, nie do filmových kamier. Takýto druh pozitívneho filmu mal odlišné charakteristiky farebnosti a citlivosti. Osvit bol vykonávaný v špeciálnych strihových zariadeniach pri filmovej post-produkcii. Zámerom bolo čím menej degradovať výslednú kvalitu snímky na filmovom materiáli, ktorý šiel do premietačky kinosály, pretože niektoré strihové, efektové a laboratórne vyvolávacie procesy vyžadovali mnohonásobnú fázu od prvotného nasnímania scény filmovou kamerou až po výslednú kópiu filmu, ktorý bol distribuovaný do celého sveta.
Scéna sa nasnímala na internegatívny film, ktorý sa vyvolal a uchovával ako najcennejší zdrojový materiál. Z neho sa spravidla ihneď vyrobilo niekoľko kópií na interpozitívny film (tzv. prvý master) - pre potreby editácie/strihu, efektov, produkcie a archív. Z nastrihaného interpozitívneho filmu a po dodaní efektov a zvuku bol vyhotovený master-internegatívny film. Z neho sa už vyhotovovala výsledná reverzná (pozitívna) kópia filmu v stovkách až tisícoch kópií pre premietanie.
Pre potreby distribúcie do krajín, kde sa ešte originálny zvuk prerábal dabovaním či vypustením scén cenzúrou (teda aj Československo), bola vyhotovovaná ďalšia interpozitívna verzia, ktorá obsahovala oddelené dialógové a ruchové stopy. Po prehliadnutí cenzúrou (a prípadnom vypustení určitých scén) sa z nej v dabingových štúdiách vyhotovila ďalšia internegatívna kópia s pridanou dabingovou dialógovou stopou a až z nej sa vyhotovovala výsledná "premietacia kópia".[5]
Zmienené procesy síce predražovali výslednú cenu filmu, boli však nevyhnutné pre filmový priemysel a výrobu. S príchodom digitálnej techniky sa postupne jednotlivé procesy vypúšťali, pretože prvý zdrojový master z kamery sa ihneď digitalizoval a po počítačovom spracovaní sa hotová verzia už len nasvietila na výslednú filmovú reverznú kópiu do premietačky. V súčasnosti sa kompletne prechádza na digitálnu kinematografiu od prvotného nasnímania kamerou až po digitálne premietanie. Niektorí filmoví tvorcovia aj však naďalej zotrvávajú pri snímaní scén na klasický filmový materiál, pretože oproti digitálnej technike stále poskytuje niekoľko výhod - vyššie rozlíšenie, lepšia farebná vernosť a kontrast a pod.[6]
Transparentná čiernobiela (monochromatická) fotografia mala výhodu v tom, že bola dosiahnuteľná aj použitím bežných čiernobielych negatívnych filmov, ale vyvolávaných odlišným chemickým procesom.[7]
Široké využitie si našla pri výukových a prezentačných aplikáciách. Podobne ako Kodak aj Agfa pozastavila výrobu filmov, jedine česká Foma naďalej pokračuje vo výrobe v obmedzenej forme (Fomapan).[8]
Jedným z mála produktov, ktoré spoločnosť Kodak stále vyrába, je čiernobiely reverzný film Tri-X 7266 pre filmárske použitie.[9]
Reverzné filmy sú väčšinou uprednostňované profesionálnymi fotografmi pre podstatne lepší kontrast a rozlíšenie než u negatívnych filmov.[10]Veľmi obľúbené bolo domáce použitie na rodinný fotoarchív, prípadne pre deti. Na diapozitívoch alebo krátkometrážnych pozitívnych farebných filmoch bolo dostať rôzne príbehy, rozprávky a výukové materiály pre mládež.
Hotové filmy boli zväčša určené na priamu projekciu/premietanie. Niektoré projektory používali manuálny systém pre výmenu dvoch diarámikov. Modernejšie projektory obsahovali zásobník (karusel) na množstvo diarámikov zoradených za sebou, alebo do kruhu. Takýto projektor bol nezriedka vybavený aj diaľkovým ovládaním, niektoré sa dali nastaviť na automatické prehadzovanie snímok v určenom časovom odstupe.
Menšie osobné projektory boli napájané batériou a optickou zväčšovacou sústavou, prípadne si vystačili s okolitým svetlom.
Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Reversal film na anglickej Wikipédii.
