Historiometria

Prvá historiometrická štúdia bola práca belgického matematika Adolpha Queteleta o vzťahu medzi vekom a tvorivými výkonmi veľkých anglických a francúzskych dramatikov. Skutočnú popularitu odboru však zaistil Francis Galton svojou štúdiou o dedičnosti geniality z roku 1869. Začiatkom 20. storočia ju rozvíjal Frederick Adam Woods, ktorý zaviedol aj termín historiometria.

Poprednými súčasnými historiometrikmi sú Dean Keith Simonton a Charles Murray. Simonton definuje historiometriu ako kvantitatívnu metódu štatistickej analýzy retrospektívnych dát. Historiometria hľadá transhistoricky invariantné zákonitosti tvorivosti a vodcovstva, ktoré sú platné naprieč rôznymi epochami a kultúrami. Simonton sformuloval desať takýchto zákonitostí, ktoré vyplynuli z dejinných dát.^[1]

Murray v knihe Human Accomplishment skúmal 4000 najväčších svetových osobností vied, umení a filozofie v uplynulých 3000 rokoch. Zoradil ich podľa množstva pozornosti, ktorá im je venovaná v prameňoch (napríklad najcitovanejším biológom je Charles Darwin, matematikom Leonhard Euler, výtvarníkom Michelangelo, filozofom Aristoteles, fyzikmi Isaac Newton a Albert Einstein, hudobníkmi Mozart a Beethoven). Murray analyzoval typ spoločnosti, ktorá je pre tvorivosť priaznivá.^[2]