James Hunt

V mnohom sa podobal Mikeovi Hawthornovi, bývalému britskému pretekárovi. Zo začiatku pretekal v Mini racing, Formuli Ford a Formuli 3, kde preteky často končili haváriou, čím si získal prezývku Hunt the Shunt (Hunt Šrotár). V roku 1972 si ho všimol bohatý lord Alexander Fermor-Hesketh a Huntovi poskytol potrebné finančné prostriedky, ktoré mu umožnili vstup do Formule 2.

V roku 1973 debutoval na Veľkej cene Monaka vo Formule 1. V pretekoch šampiónov v Brands Hatch, nezapočítavanom do majstrovstiev sveta, došiel vo vypožičanom Surteese tretí. Výborné výkony potom podával v zákazkovom Marchi, hlavne na Veľkej cene USA, kde prišiel druhý za Ronniem Petersonom. S vlastným šasi Hesketh trikrát obsadil tretie miesto. V roku 1975 vyhral Medzinárodnú trofej v Silverstone. Na Veľkej cene Holandska 1975 získal v súboji s Nikim Laudom prvé víťazstvo v Grand Prix. Keď Emerson Fittipaldi odišiel z McLarenu do rodinnej stajne, nahradil ho James Hunt. U tohto tímu získal šesť víťazstiev a v záverečných pretekoch na Veľkej cene Japonska, ktorý prebiehal v prudkom daždi, získal majstrovský titul. Jeho súper Niki Lauda, havaroval počas sezóny na Nürburgringu na Veľkej cene Nemecka a časť sezóny vynechal. Aj v posledných pretekoch v Japonsku preteky prerušil kvôli dažďu. James Hunt obsadil tretie miesto, tým získal o bod viac ako Niki Lauda a stal sa majstrom sveta. Po tejto sezóne sa britské televízne stanice rozhodli vysielať preteky. S McLarenom vyhral ešte trikrát. Po neplodnej sezóne 1978, kedy McLaren zostal pozadu, pretože jazdné vlastnosti vozidiel Formule 1 zmenil prítlačný aerodynamický účinok, svoju kariéru ukončil v roku 1979 v tíme Walter Wolf Racing.

Po skončení pretekárskej kariéry bol komentátorom televíznych prenosov pretekov F1. Jeho lakonické vyjadrovanie kontrastovalo s výrečnosťou Murraya Walkera. Tlač sa počas jeho kariéry často zameriavala na jeho sukničkárstvo a výstrelky. Tieto škandály zvyšovali v Spojenom kráľovstve sledovanosť Formule 1. Zomrel v roku 1993 na infarkt myokardu.