Neokonfucianizmus
Neokonfuciovstvo alebo novokonfuciovstvo je forma konfucianizmu, ktorá vznikla počas dynastie Sung (960 − 1279) ale svoje korene má už v dynastii Tchang (618 − 907).[1]
Feng Jou-lan: „Dynastia Tchang, počas vlády ktorej dosiahol budhizmus svoj vrchol, bola tiež svedkom počiatku pozoruhodného oživenia konfucianizmu – intelektuálneho hnutia, ktoré sa stalo dominantným počas dynastií Sung a Ming“[2].
Neokonfuciovstvo je veľká syntéza, do ktorej vyúsťuje vývin čínskej filozofie v stredoveku. Za praotca neokonfuciovstva sa pokladá Chan Jü. Významným predstaviteľom bol aj čínsky filozof Ču Si.[1]
Zdroje
Ďalšia literatúra
- MCMULLEN, David. Confucianism: Tang (T’ang). In: Encyclopedia of Chinese philosophy. Ed. Antonio S. Cua. New York : Routledge, 2003. 1020 s. ISBN 0-415-93913-5. S. 140 – 149.
- Tzi-ki Hon. Confucianism: Song (Sung). In: Encyclopedia of Chinese philosophy. Ed. Antonio S. Cua. New York : Routledge, 2003. 1020 s. ISBN 0-415-93913-5. S. 135 – 139.
- KRÁL, Oldřich. Čínská filosofie : pohled z dějin. Vyd. 1. Lásenice : Maxima, 2005. 373 s. ISBN 80-901333-8-X. S. 283 – 342.
- CHENG, Anne. Dějiny čínského myšlení. Preklad Helena Beguivinová; Olga Lomová, David Sehnal, Dušan Vávra. 1. vyd. Praha : DharmaGaia, 2006. 688 s. ISBN 80-86685-52-7. S. 406 – 409.