Oleg Pastier

Narodil sa v Tekovskej Novej Vsi, dnes časti obce Nová Dedina v okrese Levice. Absolvoval strednú všeobecnovzdelávaciu školu v Nitre, kde až do maturity žil s rodičmi. Jeho otec bol dekanom Pedagogickej fakulty v Nitre (dnes súčasť UKF), odkiaľ však musel v roku 1970 odísť potom, čo sa postavil proti vpádu vojsk Varšavskej zmluvy z roku 1968. Táto udalosť dospievajúceho študenta výrazne ovplyvnila; normalizačnú spoločnosť odvtedy vnímal ako niečo, čo s jeho pohľadom na svet nie je zlučiteľné. Získal zlý kádrový profil a pôsobil v rozličných robotníckych zamestnaniach.

V druhej polovici 70. rokov stretol v Bratislave skupinu otvorene mysliacich ľudí – Vladimíra Archleba, Igora Kalného, Jána Budaja, Františka Mikloška, výtvarníkov Milana Bočkaya a Kláru Bočkayovú, Otisa Lauberta, Vladimíra Havrillu a ďalších umelcov. V 80. rokoch 20. storočia začal v disente získavať vydavateľské skúsenosti. Najprv sa venoval jednorazovým textom ako Solženicynova prednáška alebo esej disidenta Milana Šimečku, postupne sa však uňho začalo zbierať stále viac prác, ku ktorým sa oficiálne nedalo dostať. Vydával ich v samizdatových časopisoch Kontakt, Fragment a Fragment K.^[2][3][4]

Počas Nežnej revolúcie stál pri zrode občianskeho hnutia Verejnosť proti násiliu (VPN), 19. novembra 1989, po prvom protestnom mítingu v priestoroch Umeleckej besedy v Bratislave, sa spolu s Martinom Šimečkom, Jánom Budajom a Milošom Žiakom zúčastnil stretnutia v byte Jána Langoša, na ktorom vznikol názov hnutia.^[2]

Od marca 1990 potom vydával (dovtedy samizdatový) časopis oficiálne, od roku 1992 pod názvom Fragment. Vo svojom vydavateľstve F. R. & G vydal aj jeho knižnú edíciu. Po roku 1990 spolupracoval s literárnymi časopismi Kultúrny život a Romboid. Pre Slovenský rozhlas vytvoril sériu 23 fíčrov pod názvom Rodinné striebro a rozhlasových relácií Obuj sa a choď, Avantgardy, Európska poviedka a ďalších. Žil a tvoril v obci Dolný Bar neďaleko Dunajskej Stredy.^[2]

Próza

• Spytovanie : (román) (2010, spoločné dielo Olega Pastiera a Ivana Kadlečíka, román koncipovaný z rozhovorov, textových fragmentov a korešpondencie)
• Krúženie : (fragmenty románu) (2014)

Poézia

• Tieň Chamraj (1981, samizdat)
• Pavúčie hniezda (1982, samizdat)
• Plot (1992)
• Oko za zub (1995)
• Možno (2003)
• Album (2006)
• Haiku, haiečku, haiku zelený : sedemnásťslabičná antológia (2011)

Rozhlasová tvorba

• Rodinné striebro (cyklus relácií o významných osobnostiach a udalostiach v slovenskej kultúre a histórii 20. storočia)

Publicistika

• Nezabúdanie (2004, kniha rozhovorov Olega Pastiera s Albertom Marenčinom)
• Z protiľahlého brehu (2008, kniha rozhovorov)
• Za ozvenou tichých hlasov (2011)
• Za ozvenou tichých hlasov II (2012)
• Za ozvenou tichých hlasov III (Príbeh Juraja Mojžiša) (2013)

• 2008: Cena Prix Bohemia Radio, hlavná cena v kategórii „Rok osmičkových výročí“ za fíčer Kropte! ^[5]
• 2008: Novinárska cena – v špeciálnej kategórii Cena otvorenej spoločnosti za príspevok Rodinné striebro v Rádiu Slovensko
• 2011: Prémia Literárneho fondu v oblasti rozhlas ^[2]
• 2012: Výročná cena Literárneho fondu v oblasti rozhlasu ^[2]
• 2013: Cena Dominika Tatarku za rok 2012 za knihu Za ozvenou tichých hlasov II (päť scenárov, päť koláží) ^[6]
• 2013: Prémia Literárneho fondu v oblasti rozhlas ^[2]
• 2014: Biela vrana za dlhodobý občiansky a kultúrny prínos i životnú konzistenciu ^[7]
• 2015: Cena Václava Bendu, pamätná medaila za slobodu a demokraciu ^[8]
• 2016: Rad Ľudovíta Štúra II. triedy za mimoriadne zásluhy o rozvoj demokracie, ochranu ľudských práv a slobôd a za literárnu a vydavateľskú činnosť, prepožičaný prezidentom SR Andrejom Kiskom ^[9]