Piadina

História romaňolskej piadiny siaha až do dávnych čias, keď išlo o jedlo skôr chudobných obyvateľov. Postupom času si však vyslúžila aj miesto na stoloch strednej a vyššej vrstvy.

Prvý, kto pripravil pšeničnú placku (aj keď pravdepodobne nie v jej terajšej podobe) boli Etruskovia, ktorí sa dobre vyznali v pestovaní a spracovaní obilia. Piadina sa podávala aj v antickom Ríme, kde však patrila medzi pochúťky bohatých obyvateľov a vyšších vrstiev, pretože musela byť podávaná hneď po upečení, pretože po nejakej dobe stvrdla a nebola požívateľná. Nebola preto vhodná pre bežné meštianstvo, ktoré muselo jedlo uchovávať dlhšiu dobu.

V stredoveku boli všetky kysnuté výrobky jedlom panstva a výrobky bez droždia, nekysnuté, vyrobené iba z múky a vody sa stali jedlom chudobných.

V roku 1900 sa piadina pomaly dostávala na všetky romaňolské stoly, stala sa jedlom ľahko dostupným a pripravovaným na počkanie. Vďaka turistom sa stala medzinárodne známou a vyhlásenou pochúťkou.

Piadina je zapísaná do zoznamu tradičných talianskych agropotravinárskych výrobkov (P.A.T.) kraja Emilia-Romagna.^[1]

Keďže je územie, pre ktoré je piadina typická široké, neexistuje len jeden recept, ako túto pšeničnú pochúťku urobiť. Líšia sa od seba tiež vzhľadom. Čím viac sa nachádzate na severe je piadina hrubšia a naopak čím viac idete na juh, je tenšia.

• Hladká múka
• Prášok do pečiva (určený priamo k príprave piadiny)
• Masť
• Soľ
• Med
• Mlieko