Pitelová

Leží v južnej časti Kremnických vrchov nad východným výbežkom Žiarskej kotliny. Nadmorská výška v strede obce je 445 m n. m., v chotári dosahuje 257 až 606 m n. m.^[4] Obec Pitelová sa delí na sedem územných častí. V južnom úseku obce sa nachádza časť Záhrady, ktorá je pravdepodobne prvou osídlenou časťou. Ďalej sa tu nachádza časť Čierne zeme a na juhovýchodnej hranici chotára susedí s obcou Trnavá Hora časť Dolina. V centrálnej časti uprostred obce dominuje budova obecného úradu, kostol, cintorín a miestny park. V severnom úseku chotára sa nachádza časť Horný koniec a smerom na severovýchod sa rozprestiera dnes prevažne chatárska oblasť Kuricovci. Južne od tejto oblasti leží časť Pitelovský mlyn.

Poznatok o najstaršom písomnom doložení obce Pitelová (Kiszelw-Pecheny) z roku 1264, publikovaný vo Vlastivednom slovníku obcí na Slovensku II. (1977), bol prekonaný.^[5] Stotožňovanie obce Kiszelw-Pecheny s obcou Pitelová, ako majetku benediktínskeho opátstva v Hronskom Beňadiku, vyplývalo z výkladu maďarského historika Györgya Györffyho, prezentovaného v diele o historickej geografii Uhorska v dobe Arpádovcov.^[6] Györffyho interpretáciu napokon nereflektuje a Pitelovú medzi kláštornými majetkami nemenuje ani podrobná a dosiaľ najpresnejšia monografia o dejinách opátstva v Hronskom Beňadiku v 11. – 14. storočí [Keglevich, K. 2012: A garamszentbenedeki apátság története az Árpád- és az Anjou-korban (1075 – 1403).]. Prvá nepriama písomná zmienka o obci v podobe Pythelewa pochádza z roku 1465, keď sa pri štatúcii panstva Šášov ako sused spomína istý Šimon Abakwk de Pythelewczky, azda úradník ostrihomského arcibiskupa.^[7] Prvá priama písomná zmienka o Pitelovej (Pichtofalva)^[8] pochádza z roku 1487 a súvisí s povinnosťami dediny voči panstvu Ostrihomského arcibiskupstva so sídlom správy vo Svätom Kríži (dnes Žiar nad Hronom).^[9] V roku 1776 prešlo svätokrížske panstvo do vlastníctva Banskobystrického biskupstva.^[10]

Obec Pitelová sa do roku 1710 rozkladala na rovine medzi Žiarskou cestou a Hronom. V dôsledku tejto polohy ju v období tureckých vojen a stavovských povstaní často drancovali priateľské i nepriateľské vojská, až počas bitky medzi Rákociho a cisárskou armádou v roku 1710 bola úplne vypálená. Celá dedina sa potom presťahovala do blízkeho lesa, kde si jej obyvatelia nanovo postavili svoje domy.^[11]

Povesť o Pitelovej

Ľudová etymológia, vychádzajúca z nesprávneho chápania etymologickej štruktúry slova a usilujúca sa objasniť význam slova iba z jeho vonkajšej (zvukovej) podoby, vysvetľuje pôvod názvu Pitelová na základe povesti o tom, ako pri loveckých potulkách pánov v miestnych lesoch pomáhali aj tunajší osadníci, ktorí členov družiny ponúkali chutnou medovinou so slovami: „Nuž, pite, lovci!“ Raz jeden, potom zase druhý niečo ulovil. Po každom úspešnom zásahu pomocníci počastovali celú družinu so slovami: „Pite, lovci!“ Keďže sa ponúkanie nápojom často opakovalo, obyvateľov odvtedy nevolali inak než Pitelovci.^[12]

Dejiny do roku 1918

V 17. storočí ovplyvnili život v Pitelovej protihabsburské stavovské povstania vypuknuté z dôvodu obmedzovania šľachtických privilégií, násilnej protireformácie a presadzovania habsburského absolutizmu. Pitelová ležala v blízkosti banských miest, ktoré boli v centre záujmu viedenského dvora i jeho odporcov, a tak ju neobišli žiadne významnejšie udalosti. Ľudia žili v ustavičných obavách o vlastný život a majetok. Do histórie obce sa najvýraznejšie zapísalo stavovské povstanie vedené Gabrielom Betlenom a Františkom II. Rákocim. Časť Pitelovej s osamotenou skupinou domov mimo hlavnej obytnej línie, zvaná Kuricovci (predtým tiež Kuricobreziny, Breziny), dostala meno podľa označenia účastníkov stavovských povstaní v 17. a 18. storočí v Uhorsku – kurucov, čo malo odkazovať na tu prebiehajúcu Betlenovu bitku o banské mestá.^[13] Strata banských miest bola pre Betlena citlivou ranou a nezastavil sa, kým ich znovu nezískal späť. Štefan Pálfi, hlavný veliteľ cisárskeho vojska, sústredil posádku na hornom konci svätokrížskej doliny, aby pred Betlenom bránil banské mestá a uzatvoril kremnickú cestu. Betlen, posilnený tureckou pomocou, napadol Pálfiho 2. júla 1621 a po dvojdňovej bitke medzi Trnavou Horou a Pitelovou porazil cisárske vojsko.^[14] Zatiaľ čo v roku 1601 mala Pitelová 30 domov,^[15] na konci 17. storočia bola charakterizovaná ako osada prv obývaná, ale pre rôzny nátlak i strach pred vojskami v tom čase vyľudnená, pretože obyvatelia zanechali svoje príbytky a rozptýlili sa do blízkych lesov a na kopce. Túto informáciu poskytuje dikálny súpis Tekovskej stolice z roku 1696. Zároveň sa v ňom píše o zničených domoch, z ktorých bolo obývateľných osem sedliackych a päť želiarskych. Ďalších päť sedliackych domov bolo opustených. V súpise sa konštatovala obťažnosť obrábania polí pre ich polohu vedľa dôležitej kráľovskej cesty (dnes Žiarska cesta).^[16] Definitívny podnet na zmenu pôvodného sídla dediny prinieslo začiatkom 18. storočia najmohutnejšie a najdlhšie trvajúce povstanie Františka II. Rákociho.

Hospodárske a sociálne pomery v Pitelovej na začiatku 18. storočia možno charakterizovať opustenými usadlosťami, neobrábanou pôdou, malým počtom hospodárstiev i ľudí v nich. Stav zapríčinilo dlhé susedstvo s Turkami a stále vojny. V 20. a 30. rokoch sa predchádzajúca situácia začala meniť. Prudko vzrástol počet obyvateľov, čím sa zaľudnila dedina a obrábaním opustenej pôdy vznikli nové samostatné hospodárstva. Pitelovčania nachádzali dobré možnosti doplnkových zamestnaní v drobnom obchode a povozníctve. Ich postavenie sa síce v prvej polovici 18. storočia pomerne skonsolidovalo, no pokiaľ ide o vykorisťovanie feudálmi, nemožno hovoriť o zmierňovaní, ale skôr naopak. Posledná etapa 18. storočia započala stagnáciou v 70. rokoch a vyznačovala sa mimoriadnymi výkyvmi v takmer všetkých hospodárskych odvetviach oboma smermi. Situácia viedla k urbárskej regulácii a zavedeniu jednotného tereziánskeho urbára.^[17]

Stav obyvateľstva v druhej polovici 19. storočia, konkrétne k 31. decembru 1869, zachytilo prvé moderné sčítanie ľudu v Uhorsku. V Pitelovej vtedy žilo 489 ľudí (240 mužov, 249 žien) v celkovom počte 62 obývaných domov. Obyvatelia sa zaoberali rastlinnou výrobou a chovom hospodárskych zvierat.^[18] Poľnohospodársky ráz Pitelovej pretrvával aj v ďalších rokoch 19. storočia a na začiatku 20. storočia. Z povolaní stále dominovalo samostatné roľníctvo, priemyselná výroba sa obmedzovala výlučne na remeselnú malovýrobu. V 70. a 90. rokoch 19. storočia poskytla pracovné príležitosti stavba železničnej trate na úseku Zvolen – Vrútky (1870 až 1872) a Levice – Hronská Breznica (1895 až 1896). V sfére duchovného, kultúrneho života i v školskej praxi sa presadili maďarizačné tendencie a bola zavedená asimilačná politika. Aj v podmienkach Pitelovej sa odzrkadlili viaceré prvky vládnej politiky. Úradovalo sa v maďarčine a tento jazyk sa tiež postupne pretlačil do pitelovskej ľudovej školy. Súčasne padlo rozhodnutie o premenovaní miest a dedín. Pre označenie obce sa až do vzniku Československej republiky používal nový maďarský názov Kiszelfalu.^[19]

Začiatkom 20. storočia priniesla najväčšiu pohromu miestnym ľuďom prvá svetová vojna. Z Pitelovej na jej bojiská narukovalo približne 90 mužov,^[20] z ktorých zahynulo 32 Pitelovčanov a 10 sa vrátilo zmrzačených.^[21]

Dejiny v rokoch 1919 – 1945

Prvým richtárom obce Pitelová v novovzniknutej Československej republike sa stal Štefan Forgáč. V tomto období sa objavili počiatočné tendencie zástavby časti Čierne zeme a v hornej časti Pitelovej sa drevené domy postupne prestavovali na kamenné.^[22] Od roku 1924 si obyvateľstvo začalo stavať svoje domy v časti Záhrady. Pozemky predávala správa Banskobystrického biskupstva.^[23] V roku 1932 sa začala budovať obecná cesta od hlavnej hradskej (Žiarska cesta) cez Čierne zeme na Horný koniec. Všetky práce sa robili prevažne ručne. Celú akciu, od vymeriavania až k poslednej úprave a rozdeľovaniu výplat, viedol richtár Martin Barát.^[24]

Pitelovčania sa živili poľnohospodárstvom, sčasti povozníctvom a prácou v lesoch. Niektorí našli zamestnanie v priemysle na okolí (napr. ťažba a spracovanie dreva, dobývanie kameňa) a v železničnej doprave.^[25] Pre nedostatok pracovných príležitostí a ustavičné znižovanie životnej úrovne odchádzali za robotou do cudziny. Potom, ako vláda Spojených štátov amerických obmedzila prisťahovalectvo zákonmi z roku 1921 a 1924, smer ciest sa obracal do iných zámorských krajín (Kanada, Južná Amerika) a rozvinutých priemyselných štátov západnej Európy (Francúzsko, Belgicko). Drobní roľníci, sociálne slabší obyvatelia Pitelovej, mládenci i dievky si privyrábali sezónnymi poľnohospodárskymi prácami na slovenských veľkostatkoch, Morave, v Čechách, Rakúsku a Nemecku.^[26]

Najväčšia nezamestnanosť zasiahla Pitelovú v 30. rokoch 20. storočia. V rámci štátnej stravovacej akcie boli nezamestnaným prideľované poukážky, známe ako žobračenky, v hodnote 20 Kč pre ženatého s rodinou a 10 Kč pre slobodného nezamestnaného na týždeň, za ktoré si mohli ich držitelia vymeniť potraviny. Akcia sa vzťahovala iba na základné potraviny: múku, chlieb, tuky, zemiaky, cukor, neskôr tiež mlieko. Prideľovanie sa riadilo určitými pravidlami. Z akcie boli vylúčení jednotlivci zaopatrení odlišným spôsobom (napr. prostredníctvom inej podpory, sezónnej práce alebo čistého príjmu z prenájmu nehnuteľného majetku) a nezamestnaní z vlastnej viny vrátane osôb, ktoré odmietli ponúknutú prácu od sprostredkovateľne. Uchádzači o podporu museli preukázať, že po 1. januári 1929 boli zamestnaní minimálne tri mesiace nepretržite a zároveň podliehali povinnému nemocenskému poisteniu. O prideľovaní rozhodovala okresná sociálna komisia, obecná sociálna komisia (v zložení z Pitelovčanov: Martin Forgáč, Jozef Páchnik, Pavel Kollár, Štefan Mališ), okresný úrad, notársky úrad a Ministerstvo sociálnej starostlivosti poskytovalo poukážky podľa dostupného objemu financií. V priebehu roka 1933 sa za poberanie poukážok začal vyžadovať povinný výkon verejnoprospešných prác zadávaných obecným či okresným úradom. K odstraňovaniu vysokej nezamestnanosti a súčasne k rozvoju miestnej infraštruktúry prispievali núdzové práce – projekt spustený vládou. Štát rozdeľoval financie na podporu verejných investícií prostredníctvom špeciálne zriadených fondov. O pridelenie finančného príspevku požiadala aj Pitelová v roku 1936 a 1937. Žiadostiam bolo vyhovené kladne, čím mohla etapovite prebiehať prestavba obecnej cesty (napr. prekopanie, pieskovanie, štrkovanie, jarkovanie, vyhotovenie priepustov) a aspoň čiastočne sa pozitívne vplývalo na nepriaznivé sociálne pomery. Hospodárska kríza však ustupovala z Pitelovej pomaly. Už tak neutešený stav ešte viac umocňovali živelné pohromy. Ich častou príčinou bývali prietrže mračien a s tým spojené povodne.^[27]

V období druhej svetovej vojny bola pre obec dramatická predovšetkým jeseň 1944 a posledná fáza vojny, keď sa blížila frontová línia. Prvé boje sa odohrali v októbri 1944 počas Slovenského národného povstania. Pitelová spadala do kľúčového priestoru okolo Jalnej (dnes miestna časť Trnavej Hory) – prístupového miesta ku Zvolenu a letisku Tri Duby. Predzvesťou ďalšieho utrpenia bolo sústredenie nemeckého vojska v dedine v priebehu marca 1945. Zo strachu o vlastný život sa Pitelovčania zdržiavali v pivniciach a len nakrátko vchádzali do svojich príbytkov uvariť niečo z toho, čo im Nemci nepobrali. V dôsledku ostreľovania obce zomrelo šesť civilných obyvateľov a boli spôsobené materiálne škody na majetkoch. Ľudia si mohli s úľavou vydýchnuť až vtedy, keď sa v noci z 30. marca na 31. marca 1945 objavili v Pitelovej prví príslušníci osloboditeľskej armády.^[28]

Pamiatky

• klasicistický rímskokatolícky farský Kostol Panny Márie Ružencovej z roku 1785 (podľa niektorých zdrojov 1793), prestavaný z malej barokovej kaplnky vybudovanej na vysluhovanie pohrebných obradov v priebehu roka 1778^[29]
• starobylé a opakovane obnovované drevené kríže a murované božie muky (resp. malé kaplnky) v chotári obce
• liatinové kríže a sepulkrálne pamiatky od akademického sochára Jozefa Damka na pitelovskom cintoríne
• kamenársky rukopis z prvej polovice 20. storočia na náhrobníkoch osadených v priestore pitelovského cintorína
• skupinový hrob povstaleckých vojakov a partizánov pod železničnou traťou Pitelová – Trnavá Hora (parcela CKN č. 2033) s pomníkom od Pitelovčana Laurinca Kollára z roku 1946, vyhlásený za kultúrnu pamiatku 15. mája 1963 (č. ÚZPF 1304/1)^[30]
• pamätník udalostí Slovenského národného povstania v podobe sochy partizána (signatúra: Š. Puškár, 1981) v miestnom parku, s dodatočne pripevnenou pamätnou tabuľou účastníkom Slovenského národného povstania v roku 1989
• kamenné domy z medzivojnového obdobia (nanajvýš z prelomu 19. a 20. storočia) so zachovalými prvkami ľudovej architektúry: obdĺžnikovým pôdorysom, úzkou podstienkou, podlomenicou, dvojspádovou sedlovou strechou, došteným štítom, výzorníkmi, nikou a povrchovou štukovou výzdobou

• Michal Minka (* 3. február 1919 – † 20. apríl 1945), dôstojník letectva z povolania – pilot. Bojoval v Slovenskom národnom povstaní ako veliteľ pešej roty leteckého dorastu. So svojou rotou pôsobil pri Telgárte, Prievidzi, Handlovej či Hornom Turčeku. Dňa 10. októbra 1944 (podľa ďalších zdrojov 12. októbra 1944) ho letecky presunuli do ZSSR, kde absolvoval výcvik na sovietskych lietadlách. Tu sa stal príslušníkom 1. československého samostatného stíhacieho leteckého pluku v ZSSR. Po ústupe tohto pluku zo Slovenského národného povstania prešiel do mesta Przemyśl v Poľsku. Zahynul pri štarte z poľného letiska Poręba k operačnému letu počas bojov o Moravskú bránu. In memoriam povýšený na majora letectva a vyznamenaný niekoľkými radmi i medailami.^[31]

• Jozef Podhora (* 16. december 1920 – † 19. apríl 1999), priamy účastník Slovenského národného povstania a partizánskeho odboja proti fašizmu. Ako vojak slovenskej armády bol v roku 1941 odvelený na východný front a zaradený do 102. pešieho pluku Zaisťovacej divízie. Po prechode na sovietsku stranu koncom roka 1942 sa stal veliteľom roty v oddiele bieloruských partizánov a spoluorganizátorom 1. československej partizánskej brigády J. V. Stalina, v ktorej bojoval až do spojenia so sovietskou armádou. Za výkon vojenskej služby Jozefa Podhoru vyznamenali Československým vojnovým krížom 1939 (1945), Československou medailou Za chrabrosť pred nepriateľom (1945), Radom SNP I. triedy (1946), Radom Veľkej vlasteneckej vojny (1946), Radom červenej hviezdy (1964) a viacerými medailami.^[32]

• Ondrej Sklenka (* 25. december 1895 – † 16. apríl 1993), železničný zamestnanec a ľudový rezbár. Na svojich prvých drevených plastikách začal pracovať počas Vianoc 1969 v pivničnej dielni svojho rodinného domu v Prievidzi. Odvtedy ich až do konca života zhotovil približne 800, pričom spracoval takmer 100 motívov. Najprv hľadal námety prostredníctvom obrázkov v časopisoch a vytvoril malé busty s názvami: Mona Lisa, Kráľovná Anna, Senátor Fullbright. Neskôr si predlohy kreslil sám podľa spomienok na starú rodnú dedinu – Pitelovú. Z umeleckého hľadiska boli jeho diela vysoko hodnotené, dostali sa na viaceré výstavy doma i v zahraničí a do zbierkových fondov slovenských múzeí. Ministerstvo kultúry Slovenskej socialistickej republiky udelilo Ondrejovi Sklenkovi v roku 1979 striebornú medailu a čestný titul zaslúžilý pracovník kultúry.^[33]