Portál:Hviezda/Univerzálne obrázky

1 | 2 | 3 | 4 | 5 | 6 | 7 | 8 | 9 | 10 | 11 | 12 | 13 | 14 | 15 | 16 | 17 | 18 | 19 | 20 | 21 | 22 | 23 | 24 | 25 | 26 | 27 | 28 | 29 | 30 | 31 | 32 33 | 34 | 35 | 36 | 37 | 38 | 39 | 40 | 41 | 42 | 43 | 44 | 45 | 46 | 47 | 48 | 49 | 50 | 51 | 52

Dve najjasnejšie hviezdokopy oblohy, Plejády (vľavo) a Hyády (vpravo). Zhodou okolností sa nachádzajú v rovnakom súhvezdí - Býk. Najjasnejšia hviezda na snímke, Aldebaran, do žiadnej z týchto kôp nepatrí.

Rázová vlna, ktorú vytvára hviezda pri pohybe Veľkou hmlovinou v Orióne. Hviezda vysiela veľmi energetický hviezdny vietor, ktorý formuje rázovú vlnu v pomaly sa pohybujúcom plyne hmloviny.

Zvyšok Keplerovej supernovy, obrázok je zložený z troch snímok vyhotovených v röntgenovej oblasti, infračervenej oblasti a v oblasti spektra viditeľného svetla

Astrofotografia premennej hviezdy Cih alebo Gamma Cassiopeiae. V jej blízkosti sa nachádzajú hmloviny IC63 a IC59.

Umelecká predstava o protoplanetárnom disku okolo mladej hviezdy

Hmlovina Éta Carinae obsahujúca niekoľko hviezdokôp. Nachádzajú sa tu najhmotnejšie známe hviezdy typu O3, je to najbližšia oblasť k Zemi s hviezdami typu O3. Hmlovina Éta Carinae bola prvým miestom, kde bol tento typ hviezd objavený.

DI Chamaeleontis, štvorhviezda v súhvezdí Chameleóna, ktorá je navyše obklopená hmlovinou.

Otvorená hviezdokopa NGC 2467 v súhvezdí Korma. Obklopuje ju difúzna hmlovina. Tá predstavuje aktívnu hviezdnu škôlku. Členy, ktoré sa v nej už zrodili, túto hmlovinu postupne rozfukujú.

Protuberancia na zábere sondy SDO z marca 2010. Ide o pomerne chladný (5 až 7 tisíc kelvinov) a hustý (10¹³ častíc na cm³) výrony hmoty do slnečnej atmosféry.

Otvorená hviezdokopa R136 v súhvezdí Mečiar. Pri pohľade voľným okom vyzerá ako jediná hviezda, za ktorú ju pôvodne považovali. V skutočnosti je to kompaktná otvorená hviezdokopa tvorená niekoľkými tisíckami nedávno zrodených veľmi jasných masívnych hviezd.

R Sculptoris, červený obor, okolo ktorého bola pri pozorovaní prístrojom ALMA objavená nečakaná špirálová štruktúra prachu a plynu. Podľa hypotézy túto špirálovú štruktúru spôsobuje neviditeľná sprievodná zložka.

Otvorená hviezdokopa Pismis 24 v súhvezdí Škorpión. Hviezdne vetry a energetické žiarenie postupne vymetajú zárodočný prach z hmloviny, ale súčasne ju vybudzujú, aby svietila.

Melotte 20, voľné zoskupenie desiatok hviezd okolo Mirfaku v Perzeovi. Najjasnejšie z nich možno vidieť aj voľným okom. Ide pravdepodobne o pohybovú hviezdokopu.

Charakteristické stĺpy medzihviezdnej hmoty v Orlej hmlovine, takzvané Stĺpy stvorenia. Vo vnútri stĺpov sa najhustejšie oblasti vodíka a hélia spolu s prachovými časticami uhlíka a kremíka zhlukujú a zohrievajú, až vytvoria nové hviezdy.

47 Tucanae, druhá najjasnejšia guľová hviezdokopa na oblohe. Od Zeme je vzdialená 16 700 svetelných rokov. Pri dobrom počasí vidieť, že je veľká ako Mesiac v splne.

Hmlovina Tarantula v súhvezdí Mečiar. Najskôr bola kategorizovaná ako hviezda, že ide o hmlovinu určil francúzsky astronóm Nicolas Louis de Lacaille. V tejto hmlovine sa nachádza, okrem iných, veľmi mladá hviezdokopa R136.

AE Aurigae, premenná hviezda v súhvezdí Povozník. Táto masívna hviezda patrí do zriedkavého spektrálneho typu O. Pri svojom putovaní vesmírom práve prechádza cez nesúvisiace prachové mračno IC 405, ktoré osvetľuje a zároveň vybudzuje k žiareniu.

Neutrónová hviezda CXOU J061705.3+222127, ktorá je oblopená hmlovinou, zvyškom po supernove s označením IC 443. Je skolabovaným jadrom masívnej hviezdy, ktorá explodovala asi pred 30 000 až 35 000 rokmi.

NGC 2362, otvorená hviezdokopa v súhvezdí Veľký pes. Jej najjasnejšiu hviezdu τ CMa s magnitúdou 4,5 objavíme aj voľným okom. Tento modrý nadobor sa nachádza takmer v strede kopy.

NGC 4449, naša satelitná, nepravidelná galaxia s búrlivou tvorbou hviezd. Tú spustilo buď pohltenie menšej galaxie alebo gravitačné pôsobenie s inými galaxiami. Úlohu v tejto intenzívnej hviezdotvorbe zrejme zohrala aj tmavá hmota.

Hustý chuchvalec prachu a plynu nazývaný Bokova globula. Tieto chladné nepriehľadné oblasti molekulárneho materiálu boli dlho považované za prvotné štádium tvorby hviezd. Globula na obrázku je súčasťou rozsiahlej hmloviny Éta Carinae.

Zvyšok po supernove G292.0+1.8, ktorý podrobne nasnímalo v röntgenovom spektre observatórium Chandra. Útvar s priemerom 36 ly tvorí spleť vlákien, ktoré sú výnimočne bohaté na kyslík, neón a horčík. Ich teplota dosahuje milióny stupňov.

Proxima Centauri, najbližšia hviezda k slnečnej sústave. Je vzdialená 4,22 svetelných rokov. Ide o červeného trpaslíka spektrálneho typu M a nachádza sa v súhvezdí Kentaur.

Protoplanetárny disk obklopujúci hviezdu TW Hydrae. Dívame sa naň takmer kolmo. Keďže sústava TW Hydrae je relatívne blízko, predstavuje dobrý objekt na štúdium vzniku planét.

Detailný pohľad na slnečnú škvrnu. Existujú dôkazy o škvrnách aj na iných hviezdach, hoci ich pre priveľkú vzdialenosť hviezd nemôžeme priamo pozorovať. Na rozdiel od slnka vedia rozsiahle hviezdne škvrny spôsobiť ich významnú premennosť.

Otvorená hviezdokopa NGC 265 na zábere Hubblovho vesmírneho ďalekohľadu. Kopa má priemer 65 ly a leží až 200 000 ly ďaleko v súhvezdí Tukan.

Sústava ďalekohľadov Very Large Telescope (VLT) vytvorila túto snímku hviezdotvornej hmloviny Omega a jej centrálnej hviezdokopy. Nové hviezdy vznikajú v hĺbke tmavých mrakov prachu a plynu. Vyše sto vysoko žiarivých mladých hviezd postupne svojím žiarením odparuje tmavú prachovú prikrývku.

Disk z Nebry, 3600 rokov starý artefakt vykopaný na území Nemecka znázorňujúci oblohu. Skupinka hviezd na ňom by mohla predstavovať najstaršie vyobrazenie hviezdokopy Plejády.

NGC 1501, slabá planetárna hmlovina v súhvezdí Žirafa. Vyzerá byť modrastá a jej vnútro tmavšie. V strede hmloviny vidieť 25-centimetrovým ďalekohľadom hviezdu s povrchovou teplotou 70 000 K.

Hmlovinový komplex okolo hviezdy Ró Ophiuchi, ktorý zasahuje až do okolia hviezdy Antares - najjasnejšej hviezdy tejto snímky. Priamo nad ňou si možno všimnúť aj vzdialenú guľovú hviezdokopu Messier 4 zvanú Hviezdny cintorín kvôli prítomnosti mnohých zvyškov hviezd.

Hviezda Sadr (v strede snímky), ktorá v obrazci súhvezdia Labuť tvorí jeho stred. Sadr leží pred komplexom temných a žiariacich hmlovín s označením IC 1318. Časť IC 1318 predstavuje emisnú hmlovinu rozdelenú tmavým prachovým pásom na symetrické časti, preto dostala meno Motýlik.

Animácia vzájomného sa približovania dvoch čiernych dier. Obrazy hviezdnych polí v pozadí sú pod vplyvom ich mohutných gravitačných polí silne deformované.

Širokouhlý pohľad zachytávajúci Letný trojuholník, asterizmus severnej letnej oblohy. Tvoria ho hviezdy Deneb z Labute (najslabšia), Vega z Lýry (najjasnejšia) a Altair z Orla (najbližšia z trojice). Vpravo je jadro Galaxie.

Neobyčajná slabá a riedka guľová hviezdokopa Palomar 12. Kedysi tvorila súčasť trpasličej galaxie SagDEG, z ktorej ju vytrhli slapové sily a pridali k našej Galaxii. O pôvode kopy svedčí jej súčasná poloha, rýchlosť a fakt, že jej členy sú mladšie než hviezdy v guľových hviezdokopách s pôvodom v našej Galaxii.

Emisná hmlovina Sharpless 2-115. Obklopuje hviezdokopu, ktorá už časť hmloviny rozprášila svojím žiarením a hviezdnym vetrom. Hmlovina má reálny priemer okolo 100 ly a je od nás asi 7 500 ly ďaleko.

Regulus, najjasnejšia hviezda v súhvezdí Lev, so slabou trpasličou galaxiou Leo I (vpravo). Regulus je modrobiela viacnásobná hviezda, ktorej hlavná zložka má spektrálny typ B7 a je 130-krát svietivejšia než Slnko.

Hviezdotvorná oblasť NGC 7822. Je vyplnená piliermi plynu, prachu a mladými modrými hviezdami. Patrí do komplexu hmlovín na okraji obrovského molekulárneho mračna asi 3 000 ly vzdialeného.

Umelecká predstava dvojhviezdy, ktorej jednu zložku tvorí modrý nadobor a druhú čierna diera s akréčnym diskom. Disk je tvorený gravitačne vysávanou hmotou nadobra.

Kombinovaná snímka zo Spitzerovho vesmírneho teleskopu a Galaxy Evolution Explorer (GALEX) ukazuje štruktúru pozostatku hviezdy, planetárnej hmloviny Slimák.

Hviezda Fomalhaut s chladným prstencom materiálu, ktorý viedol k predpokladu, že tomto prstenci sa môžu tvoriť planéty. V ňom v novembri roku 2008 Hubblov vesmírny ďalekohľad detegoval po prvýkrát v histórii astronómie extrasolárnu planétu vo viditeľnom spektre.

Trojica jasných hviezd predstavujúca pás Orióna, zľava doprava sú to: Alnitak, Alnilam a Mintaka. Pri Alnitaku sa nachádza hmlovina Konská hlava.

Hviezda Éta Carinae (najjasnejšia na snímke) s okolitou hmlovinou. Éta Carinae je premenná hviezda podobná novám.

Postupné fázy zmeny premennej hviezdy V838 Monocerotis nasnímané Hubblovým vesmírnym ďalekohľadom. V838 Monocerotis je považovaná za jednu z najzaujímavejších premenných hviezd.

Hviezda Mimosa z Južného kríža s hviezdokopou Šperkovnica vľavo dole. Mimosa tvorí východné rameno kríža.

Zvyšok supernovy SNR E0519-69.0 vo Veľkom Magellanovom mraku. Záber v röntgenovom spektre urobilo observatórium Chandra.

Umelecká predstava kataklizmickej premennej hviezdy AE Aquarii, ktorá sa skladá z plazmovej hviezdy a z bieleho trpaslíka

Centrálna oblasť NGC 3603, otvorenej hviezdokopy v súhvezdí Kýl. Obsahuje tisícky hviezd pravdepodobne len jeden či dva milióny rokov starých a omnoho hmotnejších než Slnko.

NGC 7635, emisná hmlovina, čo vyzerá ako planetárna hmlovina. Priamo pred ňou sa nachádza hviezda 8. magnitúdy.

Porovnanie snímok viacnásobnej hviezdy Trapéz z HST v optickom (vľavo) a infračervenom spektre (vpravo)

Hmlovinový komplex IC 1396, na ktorom okraji žiari červená, premenná, gigatická hviezda Erakis

Hmlovina, ktorá je pozostatkom supernovy SN 1987A

Planetárna hmlovina Saturn. Ako napovedá jej názov, v ďalekohľade má podobný tvar ako planéta Saturn. Prstence znázorňujú dva menšie lúče vystupujúce po stranách hmloviny.