Túlúnovci

Túlúnovci طولونيون ↓ 868 – 905 ↓
Geografia
Hlavné mesto	al-Katá’i‘
Rozloha	1 500 000 km² km² (okolo roku 900)
Najvyšší bod	Kurnat as-Saudá (3088 m n. m.)
Najdlhšia rieka	Níl
Obyvateľstvo
Národnostné zloženie	Arabi, Kopti, Núbijčania, Sýrčania, Židia
Jazyky	arabčina (lingua franca, teológia) turkické jazyky (vojenský jazyk) miestne jazyky: sýrčina, koptčina, núbijčina
Náboženstvo	sunitský islam menšiny: šiitizmus ,kresťanstvo (najmä Kopti a Jakobiti)
Štátny útvar
Štátne zriadenie	monarchia
Mena	dinár
Predchádzajúce štáty: Abbásovci Nástupnícke štáty: Abbásovci

Túlúnovci^[1][2] alebo Tulunovci^[3][4] boli arabsko-turecká dynastia vládnuca v Egypte v rokoch 868 – 905.

Po páde Umajjovskej ríše a nástupe Abbásovcov sa moci v častiach rozľahlej krajine ujalo viacero miestnych dynastií. V druhej polovici 9. storočia sa z moci kalifátu osamostatnil aj Egypt, kde sa k moci dostala dynastia Túlúnovcov. Zakladateľom vládnuceho rodu bol syn tureckého otroka Ahmad ibn Túlún, ktorý spočiatku vládol ako zástupca miestodržiteľa. Ahmad avšak postupne prestal Abbásovcom odvádzať poplatky a vybudoval si svoju vlastnú armádu. Abbásovský regent Al-Muwaffak sa proti odbojnému správcovi snažil zakročiť, avšak Ahmadovu moc nezlomil a v prospech nezávislého túlúnovského panstva musel prenechať aj Palestínu a Sýriu.

Samostatný Egypt začal pod vládou Túlúnovcov čoskoro prekvitať. Bohatá obilnica vždy poskytovala vysoké zisky, ktoré však cudzí dobyvatelia (Rimania, Byzantínci, či Arabi) zvykli využívať na rozvoj svojich panstiev v cudzine. Ahmad ibn Túlún naopak peniaze využil na rozvoj Egypta. Nechal vystavať bohaté paláce a založil nové hlavné mesto al-Katá’i‘. Architektonicky napodobňoval samarrský abbásovský štýl. Vďaka silnej armáde zloženej z egyptských a núbijských otrokov sa nemusel o ríšu obávať ani po vojenskej stránke.^[5] V roku 878 Ahmad vtrhol a vyplienil Anatóliu, no už v roku 882 egyptská moc na severe utrpela po tom, čo proti Túlúnovcom v Kilikii vypukla moslimská vzbura, následkom ktorej v oblasti vznikol efemérny štát.

Ahmadov syn Chumarávajh musel čoskoro po otcovej smrti opäť bojovať o nezávislosť proti abbásovskému regentovi Al-Muwaffakovi. Výsledkom bojov bola dohoda, podľa ktorej Chumarávajhovi jeho územia v Egypte, Sýrii a časti Mezopotámie zostali, musel však kalifovi zaplatiť čiastku 300 000 dinárov, mier bol potvrdený svadbou Chumarávajhovej dcéry s kalifom. Aby túlúnovský panovník ukázal kalifovi svoju veľkoleposť, poslal kalifovi ako veno 400 000 dinárov. Chumarávajh znovu opakovanie viedol boje proti Byzantíncom a podarilo sa mu do ríše znovu začleniť aj vzbúrenú Kilikiu. Panovníkov prepychový život však krajinu finančne značne vyčerpával a v roku 896 bol zavraždený.^[5][6]

Po jeho smrti vypukli v Sýrii nepokoje podporované kalifom v Bagdade a moc Túlúnovcov začala upadať. Chumarávajhov syn Džajš bol zosadený vojenskými veliteľmi a k moci sa dostal Hárún. Kalifove vojská na čele s Muhammadom ibn Sulajmánom poľahky obsadili nestabilnú Sýriu a v roku 905 vytiahli aj proti Hárúnovmu sídlu v Egypte. Palácová stráž Hárúna na to zavraždila a ani snahy Šajbána, Chumarávajhovho brata už rozpadu túlúnovského panstva nezabránili. Egypt sa stal zase abbásovskou provinciou.^[5][7] Určitú mieru samostatnosti Egypt následne získal za vlády abbásovských guvernérov, resp. vazalov Ichšídovcov, ktorí v Egypte vládli od roku 935, až kým Egypt v roku 969 nedobyli šiitski Fátimovci zo severnej Afriky.

Zoznam panovníkov^[2]

• Ahmad ibn Túlún (868 – 884)
• Chumarávajh (884 – 896)
• Džajš (896)
• Hárún (896 – 905)
• Šajbán (905)