Ural (pohorie)

Ural patrí medzi najstaršie pohoria. Najstaršie horniny oblasti pochádzajú z prekambria. Počas rífeja (vrchné proterozoikum) vznikol medzi oblasťami Baltiky (Baltský štít) a Sibíri (sibírsky alebo angarský štít) oceán, ktorý oba kontinenty oddialil, v dôsledku svojho rozchádzania. Tento proces trval mnoho miliónov rokov až do silúru, kedy začal oceán kolabovať. Na západe sibírskej platne sa začala subdukcia, keď sa jeho oceánska kôra pod pod ňu začala podsúvať^[1]. Pred asi 250 až 300 miliónmi rokov počas karbónu začala Sibír kolidovať s východnou časťou Laurentie. Došlo k orogenéze, ktorá je dnes označovaná ako uralská, no v staršej literatúre bola často priraďovaná k hercýnskej. Približne v tom istom období sa Sibír zrazila aj s kazachstanským blokom, čo umožnilo vznik veľkej pevniny Laurázie. V dôsledku zrážky došlo v oblasti Uralu okrem významných intrúzií granitoidných hornín a vulkanizmu a metamorfóze, ktorá postihla rovnako horniny dávneho oceánskeho dna. Pri zrážke došlo aj k zachyteniu častí ultrabázických hornín oceánskeho dna, ktoré sa tak vyhli subdukcii. Rozsiahle telesá peridotitov (dunitov a harzburgitov) dnes vytvárajú dôležité ekonomické akumulácie rudných minerálov.

Ako zrážka pokračovala na západe (v predpolí) orogénu vznikla vo vrchnom karbóne veľká panva, ktorá sa postupne do triasu zaplnila až 5 000 m hrubými vrstvami sedimentov. Panva prepájala oceánske priestory tethýdy s arktickými vodami na severe^[2]. Formovanie samotného Uralu sa tým skončilo. V dobe svojho vzniku bol Ural niekoľkokrát vyšší než je dnes. Sedimentárna okrajová panva predpolia, ktorá na západ od neho vznikla sa čoskoro začala plniť úlomkami hornín, ktoré vznikli pri jeho erózií. Dnes je táto oblasť označovaná ako Priuralie. Usadzovali sa v nej vápence a evapority. Najvýznamnejšie ložiská solí z tohto obdobia sa nachádzajú pri meste Solikamsk. Východne od Uralu sa začala významnejšia sedimentácia až v terciéri^[1].

Tektonické členenie

• Preduralská predhlbeň – oddeľuje platformnú pokrývku ruskej tabule od vrásových zón Uralu. V jej podloží ja zachované kryštalinikum aj staršie spodnopaleozoické sedimenty. Jej hlavnú časť tvorí permská molasa, na ktorej ležia mladšie kontinentálne súvrstvia s hojnými evaporitmi a uhlím^[3].
• Západouralská paleozoikcá megazóna – tvorená archaickým podkladom, na ktorom ležia rífejské sedimenty ukladajúce sa na šelfe Ruskej tabule, na ne diskordantne nasadajú pieskovce a vápence staršieho paleozoika. Celá formácia má západnú vergenciu vrás i menších príkrovov. Je čiastočne prekrytá násunom centrálnouralskej hráste^[3].
• Stredouralská proterozoická megazóna – oblasť tvorená silne tektonicky porušenými kryštalinickými horninami, granitoidmi ale i eklogitmi a glaukofanitmi^[3].
• Východouralská megazóna – pás rôznorodej stavby, prevažne s hlbokomorským vývojom. Jej súčasťou je Magnitogorsko-tagilská zóna tvorená veľkými telesami vulkanitov a zelených bridlíc^[3].
• Centrálny uralský zlom – strmo na východ uklonená zlomová línia, vznikla koncom paleozoika pri vyklenutí pohoria^[3].

História geologického výskumu pohoria

Prvým ruským geológom, ktorý venoval zvlášť pozornosť Uralu bol Ernst Karlovič Hofmann z Petrohradskej univerzity. Jeho výskum sa začal v roku 1828, počas tohto obdobia nazbieral rozsiahly študijný materiál a prešiel pohorím stovky kilometrov. Ural skúmali aj viacerí západoeurópski geológovia, Škót Roderick Murchison v roku 1841 na základe výskumu hornín v oblasti mesta Perm vyčlenil geochronologickú jednotku perm.

Na Urale sa nachádzajú významné ložiská zlata, platiny, uhlia, železa, niklu, striebra, ropy a mnohých ďalších nerastných surovín.

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému pohorie Ural