Čorštynská elevácia
| Geológia Západných Karpát |
|---|
 |
| Morfotektonické členenie |
|
| Tektonické jednotky a rozhrania rôzneho rádu |
| Paleogeografické termíny |
 Portál vied o Zemi |
Čorštynská elevácia tiež čorštynský chrbát (používa sa tiež poľský ekvivalent czorsztynská) je predpokladaný intraoceanický chrbát,[1] úzka a dlhá, stuhe podobná, pravdepodobne kontinentálna oblasť existujúca od bajoku v strednej jure do vrchnej kriedy, v oblasti medzi predpokladaným Váhickým oceánom (kysucká panva) a Valaiským oceánom (magurská panva). Chrbát zanikol pri uzatváraní Váhického oceánu, kedy sa podsunul pod čelo tatrika. V súčasnosti nie sú známe žiadne výskyty jeho kryštalinika na povrchu, zachované sú len odlepené súvrstvia usadených hornín tvoriace šošovky vystupujúce v Pieninskom bradlovom pásme, ktoré sú označované ako oravikum.
Oblasť čorštynskej elevácie geometricky zodpovedá alpskej briançonnaiskej zóne, ktorá delí penninickú oceanickú oblasť na severnú a južnú vetvu.[2]
Pomenovanie čorštynskej elevácie je odvodené od poľskej obce Czorsztyn v Pieninách.
Vznik a vývoj
Počas triasu tvorilo oravikum južnú časť šelfu Európskej platformy, ktorá podľa niektorých predpokladov laterálne na západe pokračovala do centrálnokarpatských jednotiek. V spodnej jure (lias) došlo v celej tethýde k rozťahovaniu kôry a vzniku poklesávajúcich extenzných bazénov.[3] Až do začiatku bajoku sa v celej čorštynskej jednotke usadzovali najmä čierne bridlice a sliene.[4] V priebehu tohto obdobia sa však stenčená kôra v prehlbujúcej sa kysuckej panve rozpadla a došlo pravdepodobne k vzniku Váhického oceánu.[5] K vzniku Čorštynskej elevácie došlo v dôsledku pasívneho rozťahovania kôry spojeného s tiltingom a rotáciou kôrových blokov okolo horizontálnych osí. Vynáranie čorštynskej elevácie malo za následok zmenu sedimentácie z hlbokovodnej hemipelagickej na plytkovodnú, s neptunickými dajkami a hojným sklzovým materiálom. Na niektorých miestach dokonca s dôkazmi krasovatenia, ktoré môže byť známkou výzdvihu nad morskú hladinu.[6] Rozpínanie Váhického oceánu a výzdvih Čorštynskej elevácie, mal v priebehu beriasu až valanžinu za následok vznik severnej magurskej a južnej kysuckej panvy (walentowská fáza), ktoré obklopovali Čorštynskú eleváciu.[5] Posledné dôkazy o vynorení elevácie pochádzajú z hoterivu až aptu.[7] Postriftové chladnutie spôsobilo v poklesnutie Čorštynskej elevácie pod hladinu mora pravdepodobne až v vrchnej kriede. Po pohltení Váhického oceánu pod čelo karpatského orogénu (selecká fáza) došlo v vrchnej kriede až paleocéne k zrážke čela tatrika s oravikom (jarmutská alebo laramská fáza). Pri tejto zrážke došlo k odlepeniu sedimentárnych súvrství a ich presun v podobe príkrovov. Čorštynská elevácia následne zanikla. V súčasnosti nie sú na povrchu ani z vrtov známe žiadne výskyty jej autochtónnych hornín, ani kryštalinika.
