Váhikum
| Geológia Západných Karpát |
|---|
 |
| Morfotektonické členenie |
|
| Tektonické jednotky a rozhrania rôzneho rádu |
| Paleogeografické termíny |
 Portál vied o Zemi |
Váhikum je predpokladaná tektonická jednotka Západných Karpát, ktorá by mala byť analógiou alpského južného penninika, teda dnes zaniknutý priestor pokračovania alpského Piemontsko-ligurského oceánu, ktorý je v Karpatoch označovaný ako Váhický oceán. Tento priestor sa podľa niektorých predstáv v období od strednej jury (bajok) po koniec kriedy mohol nachádzať medzi oravikom a severným okrajom tatrika. V priebehu kriedy až paleogénu bola jeho oceánska (alebo stenčená kontinentálna) kôra subdukovaná a neskôr bol prekrytá násunom tatrika[1].
História výskumu
Prítomnosť penninika i jeho predpokladaný výskyt na rozhraní externíd a interníd predpokladal Dimitrij Andrusov už v roku 1960. Termín váhikum je odvodený od rieky Váh, zaviedol ho vo svojich prácach v rokoch 1980 a 1981 Michal Maheľ, na základe analógie s Alpami[2].
V roku 1982 boli v severnej časti Považského Inovca identifikované prvé výskyty vrchnokriedových vápnitých bridlíc[3]. Tieto horniny pokladali za súčasť klapskej jednotky[1]. Po náleze jurských olistolitov rádiolaritov niektorí autori predpokladali existenciu kontinuitného jurského až vrchnokriedového vrstevného sledu, ktorý označili belická jednotka (hornobelická skupina) a považovali ich za súčasť váhika[4].
Neskoršie výskumy názory predošlých nepotvrdili a príslušnosť týchto hornín k váhiku spochybnili.[5][6][7] Neistota samotnej správnej definície váhika spôsobuje, že niektorí autori horninové celky označované za váhikum štruktúrne zaraďujú do infratatrika[8], teda k vonkajšej časti tatrika, ktorá mala byť priľahlá k váhickému oceánu.
Existencia váhika ako oceánskej domény v súčasnosti je spochybňovaná, aj keď nie je vylúčená jeho existencia niekoľko kilometrov pod horninami externej časti tatrika (infratatrika). Diskutabilná zostáva aj otázka príslušnosti ďalších jednotiek považovanými rôznymi autormi za súčasť váhika.
Stavba a členenie
Za možné zvyšky váhika sú považované predovšetkým zachované fragmenty belickej jednotky v Považskom Inovci a to v jeho severnom (medzi Selcom a Mníchovou Lehotou) tak i južnom bloku (severne od Hlohovca). Tvoria ich slabometamorfované usadené horniny. Najstaršie z nich sú olistolity rádiolaritov vrchnej jury (malm), ktoré podľa niektorých interpretácií skĺzli do spodnokriedových kremitých bridlíc a vrchnokriedového flyšu (hornobelické súvrstvie, resp. hornobelická skupina)[9]. Výrazne hlbokovodný pôvod týchto hornín[10] je však kontrastný s prítomnosťou iného materiálu zo zlepencov a olistolitov, obsahujúcich aj klasty okolitého kryštalinika (hlavne svorov) a vrchnopaleozoických pieskovcov, bridlíc a bazaltov.
Na základe štúdia vrtov iňačovsko-kričevskej jednotky sa predpokladá váhikum aj v oblasti podložia Východoslovenskej panvy. Iňačovsko-kričevská jednotka tvorí predterciérne podložie panvy na východnom Slovensku a západnej Ukrajine. Tvoria ju slabometamorfované triasové karbonáty, kremenné bridlice a ďalšie typu Bündnerschiefer, na ktoré nasadá paleogénny flyš, miestami so serpentinitmi[11]. Za možnú súčasť váhika tiež niektorí považujú surovínsku jednotku na Myjavskej pahorkatine.
