Ahmed III.

Ahmed III. sa narodil v Dobriči. Na trón nastúpil v roku 1703 po abdikácii jeho brata Mustafu II. vynútenej tzv. Edirnským incidentom. Počiatok svojej vlády Ahmed strávil upevňovaním svojej moci a odstraňovaním vodcov revolúcie z roku 1703. Neskôr taktiež obmedzil taktiež moc janičiarov. V zahraničnej politike sa Osmanská ríša snažila udržiavať neutrálnu pozíciu. Po tom, čo bol však v rámci Severnej vojny Rusmi pri Poltave (1709) porazený švédsky kráľ Karol XII., poskytli Osmani Karolovi poskytli azyl pri úteku. Rusi Osmanov požiadali o Karolovo vydanie, čo Osmani odmietli. Výsledkom sporu bola rusko-osmanská vojna v povodí rieky Prut (Prutská kampaň). Výsledkom sporu bolo znovuzískanie Azova strateného za vlády Ahmedovho brata Mustafu II. Vojna s Benátkami a Habsburgovcami v rokoch 1714 – 1718 znamenama zisk Morey ale stratu Belehradu a Banátu po Požarevackom mieri. V roku 1718 sa novým veľkovezírom stal Nevşehirli Damat Ibrahim Paša, ktorého vláda (1718 – 1730) je známa ako Éra tulipánov. Obdobie bolo charakteristické oživením kultúrneho diania v Osmanskej ríši a obdobím dlhého mieru so západnými veľmocami. Samotný sultán bol známy ako básnik kaligraf a významný mecenáš umenia. V roku 1723 avšak vypukla nová osmansko-perzská vojna, ktorá vyústila osmanskou okupáciou západnej Perzie. Miestne kmene sa však proti osmanskej nadvláde neustále búrili a Osmani začali vo vojne v roku 1726 prehrávať. Oslabenie vládnej moci a rozdiely medzi sociálnymi vrstvami v roku 1730 vyústili v povstanie vedené Patronom Halilom. Povstanie vládne kruhy podcenili až nakoniec nebol zásah možný. Povstanie ukončilo Éru tulipánov i vládu Ahmeda III. Novým sultánom sa stal Mahmud I. a Ahmed následne zomrel o šesť rokov neskôr.^[1][2]