Bulharsko
Toto je článok o o súčasnom štáte na Balkánskom polostrove. O Bulharská volžsko-kamskej ríši, historickom štát Bulharov existujúci pri riekach Volga a Kama v 9. až 13. storočí, ktorý sa niekedy tiež označuje ako Bulharsko, pozri Bulharská volžsko-kamská ríša.Bulharsko (po bulharsky: България), dlhý tvar Bulharská republika (po bulharsky: Република България) je štát v juhovýchodnej Európe na Balkánskom polostrove, z ktorého zaberá 22 %.
| Bulharská republika | |||||
| |||||
| Národné motto: Съединението прави силата (V jednote je sila) | |||||
| Štátna hymna: Мила Родино (Mila Rodino) | |||||
 | |||||
| Miestny názov | |||||
| • dlhý | Република България | ||||
| • krátky | България | ||||
| Hlavné mesto | Sofia 42°41′ s.š. 23°19′ v.d. | ||||
| Najväčšie mesto | Sofia | ||||
| Úradné jazyky | bulharčina | ||||
| Štátne zriadenie Prezident Viceprezident Predseda vlády | republika Rumen Radev (Румен Радев) Iliana Iotova (Илияна Йотова) Dimitar Glavchev (Димитър Главчев) | ||||
| Vznik | 681 | ||||
| Susedia | Rumunsko, Srbsko, Severné Macedónsko, Grécko, Turecko | ||||
| Rozloha • celková • voda (%) | 110 993,6 km² (103.) ? km² (2,16 %) | ||||
| Počet obyvateľov • odhad (2021) • sčítanie (2007) • hustota (2021) | 6 875 040 (102.) 7 679 290 63/km² (106.) | ||||
| HDP • celkový • na hlavu (PKS) | 2021 77,782 miliárd $ (68.) 11 321 $ (61.) | ||||
| Index ľudského rozvoja (2019) | 0,816 (56.) – vysoký | ||||
| Mena | lev (= 100 stotinki) (lv) | ||||
| Časové pásmo • Letný čas | (UTC+2) (UTC+3) | ||||
| Medzinárodný kód | BGR / BG | ||||
| Medzinárodná poznávacia značka | BG | ||||
| Internetová doména | .bg | ||||
| Smerové telefónne číslo | +359 | ||||
25°30′V / 42,75°S 25,5°V
Nachádza sa v geografickej a geostrategickej zóne, ktorá spája Európu s Áziou a Čiernomorským regiónom. To predurčilo bohatú a rôznorodú históriu krajiny, ktorej územie je jedným z prvých osídlených človekom na európskom kontinente.
Krajina susedí na severe s Rumunskom (dĺžka hraníc 608 km), na západe so Srbskom (258 km) a s Severným Macedónskom (248 km), na juhu s Gréckom (493 km) a na juhovýchode s Tureckom (259 km). Východnú hranicu tvorí Čierne more (378 km). Riečnu hranicu tvorí 686 km.
Geografia
Celková dĺžka hraníc Bulharskej republiky je 2 245 km.
Od 1. januára 2007 na hraničných priechodoch s Rumunskom a Gréckom pre občanov Európskej únie platí právo na voľný pohyb osôb.
Od 31. 3. 2024 sa Bulharsko pripojí k schengenskej zóne a cestujúci, ktorí prilietajú letecky alebo po mori z iných krajín schengenského priestoru, už nebudú musieť pri prílete ukazovať svoje občianske preukazy, respektíve cestovné pasy a podliehať kontrolám.
Pri ceste autom, vlakom a autobusom do Bulharska, budete musieť mať pri sebe preukaz totožnosti, pretože pravidlá upravujúce pozemné hranice ešte neboli stanovené.
V dĺžke 470 km (od rieky Timok po mesto Silistra) tvorí severnú hranicu rieka Dunaj. V blízkosti tejto hranice sa nachádza okolo 57 veľkých dunajských ostrovov – Belene, Vardim, Bogdan, Bliznaci – a iné. Rieka Dunaj poskytuje vhodné podmienky na rozvoj vodnej dopravy. Jej význam vzrástol po spustení riečneho kanála Rýn – Mohan – Dunaj. Na rieke sa uskutočňuje kombinovaná doprava typu: rieka – súš, rieka – more. Je najväčšou riečnou obchodnou cestou, ktorá Bulharsko spája so štátmi západnej Európy. V oblasti dunajského pobrežia sa rozvíjajú rôzne odvetvia priemyslu ako elektroenergetický priemysel, chemický priemysel a drevospracujúci priemysel. Veľký hospodársky význam majú vodné hraničné prechody Vidin – Calafat a Ruse – Giurgiu (do Rumunska) a Orjachovo – Beket (do Grécka).
Suchozemská hranica s Rumunskom vedie cez oblasť Dobrudže. Začína sa pri meste Silistra, končí sa pri rumunskej dedine Vama Veche a je dlhá 139 km.
Rovinatý reliéf tejto časti hranice umožňuje rozvoj cestných (Istanbul – Burgas – Varna – Constanta) a železničných ciest (Razdelna – Kardam – Medžidia – Ungeni). Tadiaľto vedie plynovod z Ruska a elektrina z Ukrajiny.
Celú východnú hranicu krajiny tvorí Čierne more v dĺžke 378 km. Jej začiatok je južne od dediny Vama Veche v Rumunsku a koniec pri ústí rieky Rezovska. Čierne more má pre krajinu veľký strategický význam, pretože cez prielivy Bospor a Dardanely ju spája so Stredozemným morom a s Atlantickým oceánom. Cez Čierne more sa do krajiny importuje 40 % surovín a 30 % sa vyváža. More tiež slúži na lacnejší dostup k nerastným surovinám ako sú ropa, uhlie, koks, železná ruda, ale aj drevo. Väčšina z nich sa dováža z Ruska a Ukrajiny.
Čiernomorské pobrežie je v súčasnosti dôležitou priemyselnou zónou. Rozvíja sa tu chemický a strojársky priemysel. Poskytuje rozvoj rybolovu v mestách Burgas, Varna a Sozopol, kde sa okrem iného ťaží aj soľ.
Čierne more je rajom pre turistov. Okrem oddychovej turistiky ponúka táto oblasť aj ozdravovaciu turistiku. Rozvoju východnej hranice Bulharska však bráni ťažký ekologický stav Čierneho mora, ktoré znečisťujú Dunaj, Dnester a Dneper a obyvatelia jeho pobrežia. Doprava v tejto oblasti je málo rozvinutá, hoci sem vedie železnica zo Sofie.
Na juhu krajina v dĺžke 259 km hraničí s Tureckom a vedie po rieke Rezovska smerom na západ, kde sa vlieva do rieky Marica, ďalej vedie po úpätí pohoria Strandža a Derventskej vyvýšenine a nakoniec končí v Rodopách.
Cez bulharsko-tureckú hranicu vedú cesty do západnej Európy a regiónu Blízkeho východu (Konstanca – Varna – Burgas – Malko Tărnovo – Lozengrad – Istanbul). Hraničný prechod v meste Makaza spája krajinu s Egejským morom. Smerom do Turecka vedú tri hraničné prechody (Malko Tărnovo, Kapitan Andreevo a od roku 1993 aj Lesovo – Hamzabejli), ale okrem týchto prechodov existuje aj niekoľko starých ciest vedúcich cez túto hranicu (Jambol – Elchovo – Edirne).
Vzťahy Bulharska s oboma južnými susedmi v súčasnosti dostávajú nový rozmer, na čo vplýva politická situácia v Turecku a Grécku. Vypracovaných je mnoho projektov, ktoré by sa mali v budúcnosti realizovať na riekach Struma a Marica.
Severné Macedónsko a Srbsko celkovo v dĺžke 506 km sú hraničiace krajiny s Bulharskom na západe. Vedie od vrchu Tumba až po rieku Timok, ktorá oblasť spája s riekou Dunaj. Cez hranicu so Severným Macedónskom vedú tri hraničné prechody (Petrič – Strumica, Blagoevgrad – Delčevo a Kiustendil – Kriva Palanka – Skopje). V súčasnosti medzi týmito krajinami neexistuje železničný prechod, ale už sú na svete plány, ktoré by sa mohli uskutočniť na trase medzi mestami Gjoševo – Kumanovo.
Cez hraničný prechod pri meste Kalotina vedie medzinárodná cesta, ktorá spája Bulharsko so západnou Európou a krajinami v oblasti Blízkeho východu.
Dejiny
Obdobia dejín Bulharska:
- Doba neolitu (6000 pr. Kr.)
- Stredovek (4. stor. – 6. stor.)
- Staré Veľké Bulharsko (632 – 665)
- Prvá bulharská ríša (681 – 1018)
- Druhá bulharská ríša (1185 – 1396)
- Nadvláda Osmanskej ríše (1396 – 1878)
- Tretia bulharská ríša (1878 – 1944)
- Bulharsko v období komunistickej diktatúry (1944 – 1989)
- Bulharsko po páde komunizmu (1989 – súčasnosť)
Obyvateľstvo
Podľa Národného štatistického inštitútu malo Bulharsko v roku 2007 7 679 290 obyvateľov.Ich počet však za posledné roky klesol v dôsledku nízkeho prirodzeného prírastku (približne – 5 %) a vysokej migračnej vlny, kedy po roku 1989 emigrovalo okolo 750 000 ľudí.
Bulharsko má najnižší prírastok obyvateľstva na svete od začiatku 50. rokov 20. storočia s výnimkou ostrova Svätý Krištof a Nevis. Hlavnou príčinou je obrovská emigrácia z krajiny. Od 80. rokov 20. storočia je prírastok obyvateľstva negatívny, na čom sa okrem rozsiahlej emigrácie Turkov a neskôr i Bulharov podieľala od 90. rokov 20. storočia aj nízka pôrodnosť.
V rokoch 1985 – 1989 sa komunistické vedenie Bulharska snažilo násilne asimilovať tureckú menšinu. Od roku 1985 bulharská vláda zrušila vyučovanie v tureckom jazyku a snažila sa o potlačenie tureckej kultúry a identity. Turecké mená boli poslovanštené a približne 300 000 Turkov natrvalo emigrovalo do Turecka. Po prechode Bulharska k demokracii boli tieto zákony začiatkom roku 1990 zrušené.
Národnostné zloženie obyvateľstva 2001[1]
| Umiestnenie | Národnosť | Počet | % |
|---|---|---|---|
| 1 | Bulhari | 6 442 950 | 83,9 |
| 2 | Turci | 721 855 | 9,4 |
| 3 | Rómovia | 360 926 | 4,7 |
| 4 | iní | 69 204 | 0,9 |
Národnostné zloženie obyvateľstva 2011[2]
| Umiestnenie | Národnosť | Počet | % |
|---|---|---|---|
| 1 | Bulhari | 6 664 624 | 84,8 |
| 2 | Turci | 588 318 | 9,4 |
| 3 | Rómovia | 325 343 | 4,9 |
| 4 | iní | 49 304 | 0,7 |
Vierovyznanie[3]
| Umiestnenie | Náboženstvo | % |
|---|---|---|
| 1 | Pravoslávie | 82,7 |
| 2 | Islam | 12,2 |
| 3 | Katolicizmus | 0,5 |
| 4 | iné | 4,7 |
Súčasné politické pomery
Bulharsko je parlamentnou republikou. Hlavou štátu je prezident volený priamou voľbou na 5-ročné volebné obdobie. Neustále činným zákonodarným orgánom, pozostávajúcim z 240 poslancov volených na 4 roky, je Národné zhromaždenie. Výkonná moc je v rukách vlády. Po parlamentných voľbách v krajine (25. jún 2005) Dovtedajšia konzervatívna vláda utrpela porážku, keď kľúčová politická sila Národné hnutie Simeona II. (po bulharsky: Национално движение Симеон II., НДСВ) dosiahla okolo 22 %. Najväčší vplyv získali bulharskí socialisti vedení Sergejom Staniševom, ktorí napokon vytvorili veľkú koalíciu s NDSV a Hnutím za práva a slobody (po bulharsky: Движение за права и свободи, ДПС), ktoré je v krajine podporované najmä bulharskými Turkami. Najväčším prekvapením volieb bol úspech strany Ataka (po bulharsky: АТАКА), ktorá svoj program postavila na nacionalistických a rasistických heslách a odpore voči Európskej únii a získala takmer 9 %.
Súčasným predsedom vlády je Galab Donev, v prezidentských voľbách v roku 2021 zvíťazil Rumen Radev.
Mestá
Administratívne rozdelenie
Územie štátu sa od roku 1998 delí na 28 oblastí, 262 okresov a 3881 obcí.
Referencie
Pozri aj
- Umenie Bulharska
- Literatúra Bulharska
Iné projekty
Commons ponúka multimediálne súbory na tému Bulharsko
Externé odkazy
- História a umenie v Bulharsku Archivované 2018-03-22 na Wayback Machine (po anglicky)
- História Bulharska v siedmich obrazoch (po anglicky)
- Bulharsko sprievodca Archivované 2008-01-23 na Wayback Machine (po slovensky)
- Sprievodca bulharským pobrežím (po česky)
- Turistický sprievodca Bulharskom (po slovensky)
Zdroj
- Matejko, Ľ.: Poznámky k predmetu Východná Európa - krajiny a ľudia, Bratislava, 2007.