Biele hnutie

Pre biele hnutie bolo charakteristických niekoľko znakov, ktoré ho odlišovali od ostatných protiboľševických hnutí. Predovšetkým bolo organizovaným vojensko-politickým hnutím, ktorého cieľom bolo zničenie boľševickej vlády a jej politických štruktúr, pričom stálo na princípe tzv. neprimirimosti, teda vylučovalo akékoľvek kompromisné politické riešenie. Celkovo bolo biele hnutie výrazne nacionalisticky orientované a odmietalo etnické delenie a separatizmus jednotlivých národov. Predpokladalo vytvorenie mnohonárodného jednotného ruského štátu resp. obnovenie Ruského impéria. Napriek značným rozdielom v ideologických cieľoch bieleho hnutia^[3], ako aj jeho výrazne autokratickej povahe, smerovalo k obnoveniu demokratického parlamentného politického systému, súkromnému vlastníctvu a trhovej ekonomiky, ktoré v krajine existovali pred prvou svetovou vojnou. Podobne ako cársky režim, aj biele hnutie bolo výrazne antisemiticky naladené. Viacerí vodcovia tohto hnutia boli konzervatívci so sklonmi k autokracii a potieraniu akýchkoľvek demokratických politických aktivít. Celkovo však hnutie okrem protiboľševických a patriotických sklonov nemalo žiadnu jednotiacu ideológiu ani ústrednú osobnosť, pretože proti boľševikom nekonalo organizovane ale vznikalo živelne v rôznych častiach krajiny, ktoré spolu nemohli efektívne komunikovať. Iba nakrátko sa na prelome rokov 1918 a 1919 do vedenia hnutia dostal admirál A. V. Kolčak ako tzv. najvyšší všeruský vládca.

Existanciu bieleho hnutia možno dokumentovať od 7. januára 1918, kedy vznikla v južnom Rusku tzv. Dobrovoľnícka armáda pod vedením generálov Alexejeva, Kornylova a napokon Denikina. Išlo o rôznorodé sily. Generáli Alexejev a Denikin pochádzali z pôvodne roľníckeho prostredia. Generál Kornylov bol kozák. Základ tejto armády tvorili sily bývalej cárskej armády. Podpora bieleho hnutia sa významne zvýšila s narastajúcou brutalitou boľševickej moci ako aj odporom obyvateľstva vidieka, predovšetkým najpočetnejších roľníkov. Dobrovoľnícku armádu začalo vo veľkej miere na Done a Kubáni podporovať kozácke obyvateľstvo. Na Sibíri sa rozhoreli v lete 1918 boje v dôsledku povstania Československých légií.

Väčšina bielych síl (na severe, severozápade aj juhu) sa podriadila v novembri 1918 veleniu admirála Kolčaka. Kolčak na Sibíri a Denikin na juhu Ruska vytvorili na území, ktoré kontrolovali v podstate vojenské diktatúry. Smerovali však v rôznej miere k obnoveniu predrevolučného parlamentarizmu. Získali pomoc zo zahraničia a pokúsili sa zaútočiť na boľševické sily v Európskej časti Ruska. Útok vojsk Denikina na Moskvu z juhu v roku 1919 zlyhal. Biely boli na tomto úseku nútení ustúpiť a napokon celkom odísť z Donu a Kubáne na Krym, kde sa spojili s vojskom generála Vrangeľa. Ten bol napokon boľševikmi porazený v priebehu roku 1920.

Kolčak útočiaci na boľševikov s pomocou Československých légii z východu najprv dosiahol na Sibíri významné úspechy. Napokon však boli jeho sily na začiatku roku 1919 zastavené pri Samare a Kazani a postupne zatlačené a zničené. Posledné biele vojská kládli odpor na Ďalekom východe až do roku 1922.

Množstvo porazených protiboľševických bojovníkov a ich sympatizantov opustilo Rusko spolu so svojimi rodinami odišli do exilu. Najväčšie komunity týchto exilantov žili v Belehrade, Berlíne, Paríži, Charbine, Istanbule a Šanghaji. Ich aktivity boli čiastočne obnovené na popud nacistov a Japoncov počas druhej svetovej vojny. Tieto tendencie však nezdieľali zďaleka všetci prívrženci bieleho hnutia.