Georges Braque

Jeho otec ako aj starý otec boli obidvaja amatérski umelci a vlastníci prosperujúcej firmy venujúcej sa maliarstvu-natieračstvu. V roku 1890 sa rodina presťahovala do obce Le Havre, ktorá bola v tom čase jedným z hlavných centier impresionizmu. Georges sa ako dieťa okrem školy venoval aj športu, vrátane boxu. Učil sa taktiež hrať na flautu. Ako 15-ročný nastúpil na večerné vzdelávacie kurzy na akadémii v Le Havre, kde sa venoval výtvarnému umeniu. Ako 17-ročný odišiel zo školy, aby získal prax ako maliar-natierač a bytový dizajnér najprv v Le Havre, potom v Paríži. Počas praxe si zlepšil maliarske zručnosti a osvojil techniky, ktoré neskôr využil počas svojej umeleckej kariéry. Po ročnej vojenskej službe sa rozhodol stať sa maliarom. Medzi rokmi 1902 a 1904 študoval na súkromnej akadémii v Paríži a krátko aj na parížskej École des Beaux-Arts. Počas voľného času pravidelne navštevoval Louvre, v ktorom obdivoval predovšetkým egyptské a antické grécke umenie.^[1]

Veľký vplyv na Braqua mala návšteva parížskeho Salon d’Automne v roku 1905, kde sa prvý krát oboznámil s maľbami označenými názvom Les Fauves, ktorých štýl je v dejinách umenia známy ako fauvizmus.^[1] V nasledujúcich rokoch sa stal fauvistom, pričom tvoril v belgických Antverpách a potom na francúzskom stredomorskom pobreží neďaleko Marseille, v L'Estaque a La Ciotat. Maľuje krajinky s výraznými obrysmi a kontúrami. Je ovplyvnený skôr Cézannom ako van Goghom. V roku 1907 maľoval krajinky, v ktorých sa zjavujú priamky, geometrické štruktúry, menej husté farby, ľahké nánosy.^[2]

Na jar roku 1907 vystavoval Braque v Paríži šesť obrazov na Salon des Indépendants. V tom istom roku podpísal zmluvu s obchodníkom s umením Danielom-Henrym Kahnweilerom, ktorý v tom období otvoril malú parížsku galériu. Galéria neskôr zohrala veľmi dôležitú úlohu v dejinách moderného umenia. Braque sa zoznámil s avantgardným básnikom a kritikom Guillaumom Apollinairom ako aj s mladým španielským maliarom Pablom Picassom. Braque bol najprv znepokojený Picassovou novátorskou maľbou Les Demoiselles d´Avignon (Avignonské slečny, 1907). Napriek prvotným výhradám Braquea štýl zaujal a pod jeho vplyvom namaľoval svoj Veľký Akt (1908). Obaja umelci sa stali blízkymi priateľmi a v priebehu niekoľkých mesiacov sa zapojili do bezprecedentného procesu vzájomného ovplyvňovania, z ktorého vzišiel kubizmus.^[1]

Analytický kubizmus

Nie je možné s určitosťou povedať, ktorý z dvojice Braque - Picasso bol hlavným vynálezcom revolučného kubistického štýlu, pretože v čase ich spolupráce si vymieňali nápady a konzultovali spolu svoju tvorbu takmer denne. Picasso poskytol so svojimi proto-kubistickými maľbami počiatočný oslobodzujúci šok. Bol to však Braque, hlavne kvôli jeho obdivu k Cézannovi, ktorý priniesol sklon ku geometrickým formám. V lete roku 1908 maľoval v južnom Francúzsku sériu radikálne inovatívnych plátien, z ktorých najslávnejšie sú Domy v L'Estaque. Tieto diela odrážajú vplyv Cézanna, pre ktorého bol L'Estaque obľúbeným miestom na maľovanie, a jeho redukciu objektov na valcovité a geometrické formy. Po tom, ako boli tieto radikálne diela odmietnuté na výstave Salon d'Automne, mal Braque na jeseň prehliadku v Kahnweilerovej galérii. Tu došlo k prvým zmienkam o „kockách“ od parížskeho kritika Louisa Vauxcellesa.^[1] Prvá Braquova samostatná výstava sa konala od 9. do 28. októbra 1908 pod Apollinairovým patronátom. Tvorili ju najmä krajinky ale aj zátišia s hudobnými nástrojmi - významná kubistická téma.^[2]

Počnúc rokom 1911 sa Braque spojil, ako povedal neskôr, s Picassom, akoby boli horolezcami, ktorí boli "spoločne uviazaní na jednom lane". Spoločne dosiahli vrchol štýlu, ktorý sa nazýva analytický kubizmus. Diela Braqua a Picassa, ktoré vznikli počas týchto rokov, sú prakticky zameniteľné a ani ich nepodpisovali. Umelci rozobrali povrch a odstránili tradičnú perspektívu, čo malo za následok preplnené plátna s predmetmi zobrazených tak rozbite, že ich bolo takmer nemožné vnímať. Toto formálne rozdelenie tvarov a priestorov spolu so šokujúcou tlmenou paletou vytvorilo pomerne abstraktné umenie - veľmi rozdielne od všetkého, čo bolo v dejinách maľby dosiaľ namaľované. Príkladom je Braqueov muž s gitarou: farby sú hnedé, sivé a zelené, obrazový priestor je takmer plochý, rozmnožujú sa pohľady a zdroje svetla, rozbíjajú sa kontúry.^[1] Do kubistického hnutia priniesol zmysel pre analýzu, súzvuk tónov, eleganciu a ohybnosť v línii. Jeho maľba sa vyznačovala jednotou, súdržnosťou, striedmosťou ale vzácnou krásou tónov - olejových čiernych, sivých, béžových, zelených, bielych, ktoré aj pri malom lesku pôsobia tajomne. Práve jemu kubizmus vďačí za svoj analytický charakter.^[2]

Syntetický kubizmus

V roku 1912 vstúpili Picasso a Braque do fázy tzv. syntetického kubizmu, v ktorej sa predmet stal viac ústredným. V roku 1912 Braque vytvoril prvú koláž. Začal tiež používať piesok a piliny na svoje plátna. Do svojich kompozícií umiestňuje nápisy z typografických písmen. Táto práca výrazne posilnila myšlienku dôležitú pre budúcnosť umenia - obraz nie je len reprezentáciou, ale skôr autonómnym objektom. Na začiatku kubistického obdobia mal Braque štúdio v štvrti Montmartre, ale často pracoval inde: v roku 1909 v La Roche-Guyon, na Seine západne od Paríža; v roku 1910 znova v L'Estaque; a v roku 1911 v obci Céret na stredomorskej strane úpätia Pyrenejí. V roku 1912 sa oženil s Marcelle Lapré a prenajal si dom v Sorgues - malom mestečku v údolí Rhôny neďaleko Avignonu.^[1]

Po vypuknutí prvej svetovej vojny vstúpil do armády ako seržant pechoty. V roku 1914 bol dvakrát vyznamenaný za statočnosť. V roku 1915 utrpel vážne poranenie hlavy. Nasledoval niekoľko mesačný pobyt v nemocnici a dlhá doba rekonvalescencie doma v Sorgues. Počas tohto obdobia sa venoval aforizmom, ktoré mal vo zvyku čmárať na okraj svojich kresieb. V roku 1917 bola uverejnená zbierka týchto výrokov, ktorú zostavil jeho priateľ básnik Pierre Reverdy, ako „Myšlienky a úvahy o maľovaní“. Po prepustení z ďalšej vojenskej služby sa umelec v roku 1917 znovu pripojil ku kubistickému hnutiu, ktoré bolo ešte stále v jeho syntetickej fáze. On a Picasso však už nikdy viac nespolupracovali tak intenzívne ako v minulosti. V rokoch 1917 - 1918 Braque namaľoval, čiastočne pod vplyvom svojho priateľa a kubistického maliara španielskeho pôvodu Juana Grisa, dielo Hudobníčka. Rýchlo sa však vzdialil od strohej geometrie smerom k tvarom zmäknutým voľným kreslením a voľnejším štetcom, ako je vidieť v Zátiší s hracími kartami (1919). Od tejto chvíle sa jeho štýl prestal vyvíjať metodickým spôsobom, ako to bolo počas predchádzajúcich fáz kubizmu. Braque pokračoval sériou osobných variácií štylistického dedičstva bohatých rokov pred prvou svetovou vojnou.^[1]

V 20. rokoch 20. storočia bol Braque prosperujúcim, dobre zavedeným modernistickým majstrom a súčasťou kultúrnych kruhov medzivojnovej francúzskej spoločnosti. V roku 1922 opäť pracoval v Paríži. V roku 1922 premiestnil štúdio z Montmartre do Montparnasse a o tri roky neskôr sa presťahoval do nového domu na ľavom brehu Seiny, ktorý pre neho navrhol modernistický architekt Auguste Perret. V rokoch 1923 a 1925 mal provízie od veľkého baletného režiséra Sergeja Diaghileva za návrh javiskových súprav. V roku 1930 získal vidiecke sídlo v obci Varengeville, na pobreží Normandie neďaleko Dieppe. Jeho obrazy počas týchto rokov možno podľa ich štylistickej rozmanitosti najľahšie klasifikovať na základe predmetu. Od roku 1922 do roku 1926 maľoval sériu pohanských žien, ktoré prinášali ovocie. V roku 1931 Braque prevzal nové médium vyjadrenia: biele kresby vyrezávané na sadrových doskách natieraných čiernou farbou, pripomínajúcich starogrécke hrnčiarske vzory. Neskôr v 30. rokoch začal sériu figurálnych obrazov - príkladmi sú Le Duo a Maliar a jeho model. Počas druhej svetovej vojny vytvoril zbierku malých, zvyčajne plochých dekoratívnych sôch v štýle pripomínajúcom staroveké Grécko a sústreďujúcich sa na nejasné mytologické témy.^[1]