Krymské vrchy

Krymské vrchy tvoria tri chrbty rovnobežné s pobrežím. Smerom na sever sa miernymi svahmi postupne znižujú do stepi Rovinného Krymu a na juhu klesajú k brehom Čierneho mora. Na východe vyznievajú do pahorkatiny v oblasti Kerčského polostrova, ďalej na východe v oblasti Tamanského polostrova vystupuje rovnobežne usporiadané pohorie Veľký Kaukaz. Krymské vrchy sa členia na tri robnobežné chrbty, označované aj jajly. Najzápadnejší hrebeň má smer SZ-JV a najvýchodnejší Z-V.

• Južný hlavný chrbát (Jajla) je najvyšší a jeho vrchol je Roman-Koš, ktorý má výšku 1 545 m. Budujú ho vrstvy jurských vápencov. Člení sa na štyri masívy – Aipetrijská Jajla, Jaltská Jajla, Nikitská Jajla a Badugan-Jajla. Na východe sa chrbát rozvetvuje na izolované plošné masívy Čatyrdag, Demerdži-Jajla, Karadag a i.
• Druhý chrbát (723 m) je od hlavného chrbta oddelený širokou eróznou zníženinou.
• Tretí chrbát (352 m) vystupuje len v západnej časti Krymského polostrova, smerom na východ postupne klesá. Na povrchu vápencov sú veľmi časté krasové útvary – kvesty.

Krymské vrchy majú zložitú vrásovo-príkrovovú stavbu JJV smeru^[1], ktorá bola sformovaná od obdobia kimérskej fázy alpínskeho vrásnenia (od hrenice triasu a jury po súčasnosť). V stavbe možno rozoznať 3 štruktúrne úrovne/jednotky^[1]:

Najspodnejšia z nich je tvorená autochtónnymi horninami flyšovej povahy (tavrické súvrstvie) a piesčito-ílovitým horninami (eskiordinské súvrstvie). Horniny tejto jednotky sú výrazne zdigitované a pretínané strmými prešmykovými zlomami. Digitácie sú vlastne menšie čiastkové príkrovy (tzv. duplexy).

Prostredná jednotka je tvorená hlavne piesčito-ílovitými horninami (eskiordinské súvrstvie) často so slojmi uhlia. Obsahuje aj vulkanické a vulkanoklastické horniny (karadagské súvrstvie). Má podobnú štruktúru ako predošlá, na ktorú je nasunutá. V spodnej časti na styku s podložnou jednotkou je zrejmá výrazná bridličnatosť, ktorá ohraničuje plochu násunu príkrovu.

Najvrchnejšia príkrovová jednotka je tvorená zlepencami, pieskovcami, vápencami a slieňmi (jajlské súvrstvie). Je tvorená viac než desiatkou digitácii – čiastkových príkrovov. Najspodnejšia aj najvrchnejšia digitácia sa skladá zo zlepencov, teda bývalých pobrežných sedimentov, ktoré kedysi ohraničovali územie, z ktorého boli horniny tejto jednotky presunuté. Nakopenie čiastkových príkrovov má za následok znásobenie vrstevného sledu vápencov, ktorý tak dosahuje hrúbku vyše 4 000 m.

Severný okraj Krymských vrchov tvori lozovská zóna, tvorená piečito-ílovitými horninami (eskiordinské súvrstvie), v menšej miere i flyšom (tavrické súvrstvie) a typickými vulkanickými horninami (karadagské súvrstvie a bodrakský komplex) a dioritov (ajudagsko-pervomajský komplex). Delí sa na dve podzóny: južnú (melanž postihnutá dynamickou metamorfózou) a severnú (pozostatky zaoblúkovej panvy). Južnú zónu delí od Krymských hôr asi 200 – 300 m hrubý hraničný pruh s chaotickými sedimentami, miestami s obliakmi cudzorodého pôvodu. Predpokladá sa, že lozovská zóna je pozostatkom kimerskej tavrickej panvy/oceánu, ktorý bol zničený počas orogenézy^[2].