Maxim Maximovič Litvinov

Obdobie do roku 1918

Narodil sa v bohatej židovskej rodine v Białystoku v Polesí Mosesovi a Anne Wallachovcom. Po absolvovaní miestneho gymnázia slúžil v rokoch 1893 až 1898 v ruskej armáde v meste Baku. V roku 1898 vstúpil do Ruskej sociálnodemokratickej robotníckej strany. Keďže táto strana bola ilegálna, jej členovia zvykli používať pseudonymy. Meir Enoch si zvolil meno Maxim Litvinov, ale bol známy aj ako Papaša a Maximovič a písal aj pod menami M. G. Harrison a David Mordechaj Finkelstein. Jeho prvou straníckou úlohou bola propaganda v Černigovskej oblasti.

V roku 1900 sa stal členom kyjevského výboru strany, ale celý výbor bol o rok neskôr zatknutý. Po 18 mesiacoch väznenia sa mu spolu s ďalšími 11 väzňami podarilo utiecť z väzenia v Lukjanive do Švajčiarska, kde potom pracoval pre revolučné noviny Iskra. V roku 1903 vstúpil do boľševickej frakcie v strane a vrátil sa do Ruska. Po revolúcii v roku 1905 sa stal redaktorom prvých legálnych straníckych novín Novaja žizň v Petrohrade. Keď ruská vláda v roku nariadila zatknutie boľševikov, Litvinov opustil v roku 1908 krajinu^[1] a nasledujúcich 10 rokov strávil v Londýne, kde pôsobil v Medzinárodnom socialistickom byre. Spolupracoval aj s Leonidom Krasinom, Georgijom Čičerinom a ďalšími revolucionármi, pre ktorých získaval peniaze. V Anglicku sa tiež zoznámil so svojou manželkou Ivy Loweovou. V roku 1907 bol vyslaný na Medzinárodný socialistický kongres.

Obdobie 1918 - 1938

Po Októbrovej revolúcii bol Litvinov poverený Leninom ako sovietsky zástupca v Británii. V tejto funkcii však nikdy nebol oficiálne akreditovaný, bol zatknutý a následne nahradený britským zástupcom v Rusku Robertom Lockhartom. Potom pôsobil ako sovietsky diplomat. Veľkou mierou sa zaslúžil o to, že Británia ukončila hospodársku blokádu Ruska. Vyjednal tiež niekoľko obchodných dohôd s európskymi štátmi. Vo februári 1929 podpísal v Moskve tzv. Litvinovov pakt, ktorý zaručoval, že signatári (ZSSR, Poľsko, Rumunsko, Lotyšsko a Estónsko) nepoužijú na presadenie svojich pozícií vojenskú silu. V roku 1930 bol vymenovaný za ľudového komisára zahraničných vecí. Ako zástanca kolektívnej bezpečnosti sa horlivo usiloval o zblíženie s Francúzskom a Veľkou Britániou. Neustále požadoval, aby česko-slovenská vláda v Prahe uznala ZSSR ako jediného predstaviteľa Ruska. V roku 1933 jeho administratíva presvedčila Spojené štáty, aby uznali Sovietsky zväz. Presadzoval tiež účasť ZSSR v Spoločnosti národov.

Litvinov sa snažil orientovať sovietsku zahraničnú politiku na spojenectvo so západnými mocnosťami proti nacistickému Nemecku. Bol hlavným architektom zmluvy o vzájomnej vojenskej pomoci medzi Francúzskom a Sovietskym zväzom z roku 1935, ktorá bola odpoveďou na rastúcu agresívne kroky Nemecka. O niekoľko dní neskôr bola uzavretá československo-sovietska zmluva o vojenskej pomoci, ktorá však bola podmienená vojenskou intervenciou Francúzska v prípade útoku Nemecka. V roku 1935 Litvinov podpísal zmluvu o vojenskej pomoci medzi Francúzskom a Sovietskym zväzom.

Obdobie po roku 1938

Po Mníchovskej dohode a okupácii zvyšku Československa bolo jasné, že západné mocnosti nemajú záujem o spoluprácu so Sovietskym zväzom. Navyše nemecké médiá zosmiešňovali Litvinovov židovský pôvod. Kurz sovietskej zahraničnej politiky potreboval zmenu a tou zmenou bol Vjačeslav Molotov, ktorý 3. mája 1939 prevzal Litvinovovu funkciu. V tú noc bol komisariát zahraničných vecí obkľúčený jednotkami NKVD, telefón na Litvinovovu daču bol odrezaný a samotný Litvinov sa o svojom prepustení dozvedel nasledujúce ráno od Georgija Malenkova a Lavrentija Beriju. Následne bolo zatknutých a vypočúvaných mnoho Litvinovových bývalých spolupracovníkov. Bezprostredne po výmene nariadil Josif Stalin Molotovovi, aby očistil komisariát od Židov. Prepustenie Litvinova ako zástancu kolektívnej bezpečnosti so Západom umožnilo užšie partnerstvo s nacistickým Nemeckom.

Litvinov sa vrátil do politiky až po nemeckej invázii do ZSSR, keď pôsobil ako zástupca komisára pre zahraničné veci. Potom v rokoch 1941 až 1943 pôsobil ako veľvyslanec v Spojených štátoch a výrazne sa podieľal na dohode o zákone o pôžičke a prenájme. Zároveň v rokoch 1942 až 1943 pôsobil ako veľvyslanec na Kube.

Po svojich 70. narodeninách odišiel v roku 1946 do dôchodku a 31. decembra 1951 zomrel v moskovskej nemocnici na následky tretieho infarktu.