Pleseň (vreckaté a spájavé huby)
Pleseň je odborné (ale nie taxonomické) označenie pre hubu, ktorá:
- je tzv. vláknitou hubou (čiže má - spravidla viditeľné - pravé podhubie, t.j. nejde napr. o kvasinku), a
- nie je vyslovene vodnou hubou (t.j. nejde napr. o bunkovku), a
- žije alebo môže žiť aj saprofyticky (t.j. nejde napr. o dermatofyt), a
- rozmnožuje sa prevažne nepohlavnými výtrusmi a buď nemá žiadne pohlavné orgány alebo ich má veľmi malé.
Táto definícia zodpovedá v taxonómii:
- časti taxónu Zygomycota (po slovensky: plesne [v užšom taxonomickom zmysle]); a
- časti taxónu Ascomycota (po slovensky: vreckaté huby); a
- časti (presnejšie: skoro celému) taxónu Deuteromycota (po slovensky: nedokonalé huby).
Taxónu Zygomycota v najnovšom systéme zodpovedajú taxóny Mucoromycota a Zoopagomycota, plesne sú najmä v prvom z nich, ale aj v druhom.
Taxón Deuteromycota je neprirodzený taxón, a preto sa v posledných desaťročiach spravidla považuje za nevhodný (resp. zrušený) a jeho obsah (resp. aspoň tá jeho časť, ktorú sa už podarilo prehodnotiť) bol presunutý do taxónov Ascomycota a Basidiomycota (po slovensky: bazídiové huby). Pokiaľ ide špeciálne o plesne (teda predmet tohto článku), prakticky všetky plesne boli konkrétne presunuté z Deuteromycota do Ascomycota a viac-menej iba jeden rod (pozri nižšie) bol presunutý do Basidiomycota. Taxón Deuteromycota je pre plesne dôležitý v tom zmysle, že veľká väčšina húb z tohto taxónu spadá pod vyššie uvedenú definíciu plesne.
Trochu zjednodušene sa teda dá povedať, že plesne sú všetky mikroskopické huby (iný názov: mikromycéty) z taxónov Zygomycota (resp. Mucoromycota a Zoopagomycota) alebo Ascomycota (vrátane bývalého Deuteromycota) okrem kvasiniek a dermatofytov.[1][2][3][4][5]
Existujú aj iné, spravidla širšie definície plesní - pozri článok pleseň.
Povlak
Ako pleseň sa označuje aj viditeľný vatovitý, chumáčovitý alebo múčnatý povlak vytváraný podhubím húb, definovaných vyššie, na rastline, v pôde alebo organickom substráte (t.j. potravine, textile, farbe, papieri, gume a pod.), ktorý je buď belavý alebo fruktifikačnými orgánmi nápadne sfarbený (t.j. zelený, žltý, ružový, modrý či čierny).[6][7]
Príklady
Medzi plesne podľa úvodnej definície patria najmä tieto rody (* označuje, že rod patril pôvodne do taxónu Deuteromycota)[2][1][8][9][10][11]:
- v rámci taxónu Zygomycota:
- Absidia
- Conidiobolus
- Mucor
- Mycocladus
- Rhizopus
- Thamnidium
- v rámci taxónu Ascomycota:
- Acremonium* (=Cephalosporium)*
- Alternaria*
- Aspergillus*
- Aureobasidium* (niekedy zaraďované pod Basidiomycetes)
- Botrytis*
- Byssochlamys
- Cladosporium*
- Claviceps
- Clonostachys*
- Curvularia*
- Emericella
- Epicoccum*
- Eupenicillium
- Eurotium
- Fusarium*
- Chaetomium
- Chrysonilia*
- Monascus
- Monilia*
- Nectria
- Neosartoria
- Neurospora
- Paecilomyces*
- Penicillium*
- Phoma*
- Phialophora*
- Scopulariopsis* (staršie zaraďovaný pod Penicillium)
- Sporotrichum*
- Stachybotrys*
- Stemphyllium*
- Talaromyces
- Trichoderma*
- Trichothecium*
- Ulocladium*
- Verticillium*
- v rámci taxónu Basidiomycetes:
- Wallemia* (Sporendonema)*
Niekedy sa za plesne považujú aj tzv. Mycelia sterilia* (=Agonomycetalies*; po slovensky neplodné podhubia[12]), čo je dosť atypická skupina z taxónu Deuteromycota, ktorá dnes už patrí sčasti pod Ascomycota a sčasti pod Basidiomycetes.
Ťažkosti a prínosy
Plesne v prostredí bežne nie sú okom viditeľné, zbadáme ich až pri premnožení, čiže až keď vytvoria charakteristický povlak (pozri vyššie).[13]
Niektoré plesne (napr. niektoré druhy z rodov Penicillium a Aspergillus) vylučujú toxíny, tzv. mykotoxíny, ktoré spôsobujú napr. otravu pri konzumácii potravín alebo aj (akútnu či chronickú) otravu pri pobyte v nimi napadnutej miestnosti. U ľudí môžu plesne (t.j. spravidla ich výtrusy, resp. konídie) spôsobovať aj alergie. Alergické reakcie bývajú vo forme častých zápalov priedušiek, chronického kašľa, astmy, dráždenia slizníc, prípadne kožných alergií. Priamym kontaktom s plesňami dochádza k chorobám kože (ekzém, mykóza, psoriáza). U takmer polovice obyvateľov budov, v ktorých sú problémy s rastom plesní, sa vyskytujú symptómy typu opuchnutie očí, pískanie na hrudníku pri dýchaní či pocit nedostatku dychu, ktoré zmiznú krátko po opustení postihnutého priestoru. Dlhodobé vystavenie plesniam v budovách spôsobuje nielen zhoršenie alergií, ale aj zvýšenie citlivosti organizmu na infekcie, a teda takto nepriamo spôsobuje chrípku, bronchitídu či infekciu stredného ucha.[13][14]
Rast plesní v budovách je podporovaný prítomnosťou živín (napr. papier, drevo, koža, bavlna), teplotou vzduchu v rozpätí 20 – 35 st. C a prítomnosťou vlhkosti, pričom rozvoj plesní podporuje viac kondenzácia vody a vlhkosť na povrchoch než vyššia relatívna vlhkosť vzduchu.[13]
Niektoré plesne spôsobujú choroby rastlín (rastlinné mykózy).[14]
Na boj proti plesniam sa používajú antimykotiká, dezinfekčné prostriedky, konzervačné látky a fungicídy.[14] Vzniku plesní v bytoch sa predchádza najmä správnym vetraním.[13]
Niektoré netoxické plesne (opäť sú to napr. niektoré druhy z rodov Penicillium a Aspergillus) sa používajú pri výrobe potravín (napr. plesňového syra či vína). Iné plesne (napr. niektoré druhy z rodov Penicillium a Cephalosporium) sa používajú na výrobu antibiotík (napr. penicilínu).[14]