Slavkovský štít

Už v roku 1717 ho v latinskej podobe Szalokiensis mons. spomína Juraj Buchholtz st. Pri opise jeho výstupu na vrchol v roku 1664 (pozri text o výstupoch) používa názov Schlackendorffer rundte Spitze (okrúhly Slavkovský štít). Názov od začiatku 19. storočia vychádza z materskej obce Veľký Slavkov. Chotár tejto obce siahal hlboko do Vysokých Tatier a tretina výmery jej území bola práve v horách.^[5]

Nachádza sa na juhovýchode strednej časti Tatier, v geomorfologickom podcelku Východné Tatry a časti Vysoké Tatry.^[6] Leží v Prešovskom kraji, v okrese Poprad a na katastrálnom území mesta Vysoké Tatry.^[1] Najbližšími sídlami sú juhovýchodne situovaný Nový a Starý Smokovec a Tatranské Zruby, južne leží Tatranská Polianka a Nová Polianka, juhozápadne Vyšné Hágy a Štrbské Pleso a východne Tatranská Lomnica a Tatranská Lesná.^[7][2] Vrch sa nachádza v Tatranskom národnom parku a na hrebeni sa stretávajú hranice národných prírodných rezervácií Slavkovská dolina a Studené doliny.^[4]

Slavkovský štít sa nachádza na konci mohutnej rázsoche, vybiehajúcej juhovýchodným smerom z Východnej Vysokej (2 429 m n. m.) v hlavnom hrebeni Vysokých Tatier. Štít je budovaný z granodioritu. Jeho hrebeň oddeľuje Veľkú Studenú dolinu a Slavkovskú dolinku, ktorá je vetvou mohutnej Velickej doliny.^[8] Voda zo severných svahov hrebeňa odteká Studeným potokom do rieky Poprad, z juhozápadných odteká prítokmi Slavkovského potoka.^[5][7]

V roku 1813 sa z vrcholovej kopy zrútili mohutné skalné bloky a mura, ktorá stiekla do Veľkej Studenej doliny^[8], kde sú jej pozostatky dodnes. Podľa niektorých predpokladov mohol byť Slavkovský štít dovtedy najvyšším vrcholom Vysokých Tatier.

Západným smerom sa nachádza Kotlový štít (2 601 m n. m.), Gerlachovský štít (2 654 m n. m.), Veľká Granátová veža (2 318 m n. m.), Bradavica (2 476 m n. m.), Východná Slavkovská veža (2 358 m n. m.), Slavkovská kopa (2 346 m n. m.), Východná Vysoká (2 429 m n. m.) a Svišťový štít (2 383 m n. m.), severným Malý Javorový štít (2 380 m n. m.), Javorový štít (2 418 m n. m.), Široká veža (2 462 m n. m.), Prostredný hrot (2 441 m n. m.), Lomnický štít (2 633 m n. m.) a Malý Kostol (2 188 m n. m.), východným Veľká Lomnická veža (2 211 m n. m.), Zadný Oštep (1 888 m n. m.) a Slavkovský nos (2 273 m n. m.) a južným Senná kopa (1 848 m n. m.) a Veľký Krížny kopec (1 325 m n. m.).^[2] Na vrchol vedie značená turistická trasa.^[4]

Výhľady

Turisticky sezónne voľne prístupný skalnatý vrchol^[7] umožňuje kruhový rozhľad. Pri vhodných podmienkach sú viditeľné okolité doliny a vrcholy Vysokých Tatier, no tiež Podtatranská kotlina, veľká časť Nízkych Tatier, Kozie chrbty, Spišsko-gemerský kras, Volovské, Slanské a Levočské vrchy.^[9]

Vrch sa nachádza na území národných prírodných rezervácií a Tatranského národného parku, no vďaka značenému chodníku a znamenitému výhľadu je hojne navštevovaný.^[4] Slavkovský štít je so svojou výškou 2 452,4 m n. m. jedným z najvyšších zdolateľných vrchov bez použitia horského vodcu alebo horolezeckej techniky. Na vrch sa dá vystúpiť po modrej turistickej značke zo Starého Smokovca alebo z Hrebienka. Výstup trvá 5:15 hod., zostup 3:50 hod. Výstup je stredne náročný, zdĺhavý.

Výstupy

Prvý zaznamenaný výstup na vrchol Slavkovského štítu uskutočnil 25. júla 1664 Juraj Buchholtz starší (1645 - 1724) a jeho priatelia. Zmienil sa o ňom v roku 1719 v diele: Das weit und breit erschollene Ziepser Schnéé- Gebürg, ktoré tlačou vyšlo až v roku 1899 v Levoči. Výstup so zostupom im trval tri dni, čo je neklamným dôkazom toho, že pohyb vo vysokohorskom teréne, kde bola len takmer nepriechodná kosodrevina, bol veľmi namáhavý a nebezpečný. Odvážlivcov ohrozoval nielen neschodný terén, ale aj dravá zver a nevyspytateľné počasie. Na vrchol stúpali východným hrebeňom, pričom ich niekoľkokrát zakryla nepreniknuteľná perina oblakov. Z jedenásťčlennej Buchholtzovej spoločnosti, na vrchol vystúpili iba štyria - Buchholtz st., vodca pytliak neznámeho mena, kantor zo Spišskej Soboty Martin Jani a študent Matin Weiser (Veisser). Na štíte boli asi o jedenástej hodine predpoludním a zdržali sa tam dve hodiny. Na vrchole vystrelili niekoľko rán z pušky a počúvali ozvenu. Potom ich prekvapila búrka s krupobitím, po nej však už v peknom počasí zostúpili.

Prvý zimný výstup uskutočnil 15. januára 1873 hotelier z Veľkej a správca Starého Smokovca Eduard Blasy. Na vrchol vystúpil s učiteľom Jánom Gellhoffom.^[10][8][11]Prvá smrteľná nehoda počas túry bola zaznamenaná v auguste 1921, kedy nemenovaný český turista spadol zo skaly.^[12]