Vatikánsky apoštolský archív

Použitie názvu „Vatikánsky tajný archív“ neoznačuje moderný význam tohto názvu. Úplný a možno lepší preklad bývalého latinského názvu môže byť „súkromný vatikánsky apoštolský archív“, čo naznačuje, že jeho archívy sú osobným majetkom pápeža, nie majetkom žiadneho konkrétneho oddelenia Rímskej kúrie alebo Svätej stolice. Jedná štúdia z roku 1969 uviedla, že používanie termínu tajný bol opodstatnený, pretože systém katalogizácie archívov bol taký neadekvátny, že zostalo „rozsiahlym pochovaným mestom, Herculaneom zaplaveným lávou času... tajným ako archeologický kopanie je tajné.“^[6]

Napriek zmene názvu zostávajú časti archívu utajené v modernom zmysle slova tajné. Väčšina týchto utajovaných archívov, ktoré sú cudzím ľuďom odopierané vidieť sa týkajú súčasných osobností a aktivít a vrátane všetkého datovaného po roku 1958 ako aj súkromných záznamov cirkevných činiteľov po roku 1922.^[7][8]

Pápež František vydal 28. októbra 2019 apoštolský list motu proprio z 22. októbra, ktorým premenoval archívy z Vatikánskeho tajného archívu na Vatikánsky apoštolský archív.^[2][3]

Prvotná cirkev

V 1. storočí už cirkev získala a začala zhromažďovať veľkú zbierku záznamov. Tieto záznamy, známe ako Holy Scrinium alebo Chartarium bežne putovali so súčasným pápežom.^[6]

V neskorších storočiach, keď cirkev naberala moc, pápeži navštevovali hlavy štátov, aby rokovali o zmluvách alebo robili politické vystúpenia po celej Európe. Pápeži mali viacero miest pobytu, keď cestovali na diplomatické alebo iné účely brali so sebou aj svoje archívy, pretože ich potrebovali na administratívnu prácu.^[6]

Pôvodne boli archívy uložené v Lateránskom paláci, vtedy oficiálnej pápežskej rezidencii.^[6]

Povstania, revolty a západná schizma (1085 – 1415)

V 11. storočí boli archívy prenesené na najmenej tri miesta: Lateránsky palác, Baziliky svätého Petra a Palatínsky palác.^[6]

Keď sa pápeži presťahovali do Avignonu, proces prepravy ich archívov trval dvadsať rokov. Rôzne miesta, kde boli archívy pozdĺž cesty, vyplienili Guelfovia a Ghibellini v rokoch 1314, 1319 a 1320.^[6]

Protipápeži mali aj svoje archívy. Pápežská schizma vyústila do vytvorenia dvoch súborov pápežských archívov naraz. Tento počet narástol na tri súbory počas éry pisánskeho protipápeža Jána XXIII.^[6] Tieto archívy boli úplne zjednotené až v roku 1784.^[6]

Počas vyplienenia Vatikánu v roku 1404 boli do ulíc vyhodené pápežské matriky a historické dokumenty a z mesta utiekol pápež Inocent VII. Jeho nástupca pápež Gregor XII., údajne v roku 1406 predal veľké množstvo archívnych materiálov, vrátane niektorých pápežských matrík.^[6]

Založenie archívov

V roku 1612 nariadil pápež Pavol V. zhromaždiť všetky cirkevné záznamy na jednom mieste. Tým vznikli Vatikánske apoštolské archívy.^[6]

Zabavenie francúzskou vládou a obnovenie

Keď Napoleon Bonaparte v 90. rokoch 18. storočia dobyl štáty na Apeninskom polostrove, požadoval od pápeža ako poctu umelecké diela a rukopisy. Jeho prímerie so Svätou stolicou z 23. júna 1796 stanovilo, že „pápež doručí Francúzskej republike sto obrazov, búst, váz alebo sôch... a päťsto rukopisov“, všetky vybrané francúzskymi agentmi. Tolentinská zmluva z roku 1798 kládla ešte väčšie požiadavky a diela odoslané do Paríža zahŕňali aj Vatikánsky kódex, najstarší zachovaný rukopis Biblie v gréčtine.

V čase keď sa Napoleon v roku 1804 stal cisárom chcel zriadiť centrálny archív záznamov a pokladov Európy v Paríži. V roku 1809 nariadil premiestniť celý archív z Vatikánu do Paríža a do roku 1813 bolo odoslaných viac ako 3000 prepraviek iba s miernymi stratami.^[9] Vatikánske archívy boli uložené v komplexe Národných archívov v areáli Hôtel de Soubise.

V apríli 1814, keď koaličné jednotky vstúpili do Paríža, nová francúzska vláda nariadila vrátiť archív, ale neposkytla dostatočné financovanie. Predstavitelia Vatikánu získali prostriedky predajom niektorých prostriedkov ako aj zväzovaním dokumentov na predaj podľa hmotnosti.^{[pozn. 1]} Nedostatočné financovanie viedlo k stratám listín počas cesty, pričom jeden učenec z tohto obdobia odhadol, že „asi jedna štvrtina až jedna tretina archívnych materiálov, ktoré išli do Paríža, sa nikdy nevrátila do Vatikánu.“^{[pozn. 2][9]}

Vývoj v 19. storočí

V roku 1855 začal Augustín Theiner, prefekt archívu vydávať viaczväzkové zbierky dokumentov z archívu.^[5] Jeho predchodca Marino Marini predložil správu o procesoch s Galileom Galileim, ktorá neuspokojila učencov, ktorí to považovali za ospravedlnenie inkvizície. Počnúc rokom 1867 Theiner a jeho nástupca umožnili jednotlivým učencom prístup k rukopisom týkajúcich sa procesu s Galileom, čo viedlo k zdĺhavému sporu o ich pravosť.^[10] Vedecký prístup bol nakrátko prerušený po rozpustení Pápežského štátu v roku 1870, keď úradníci archívu obmedzili prístup, aby si mohli uplatniť kontrolu nad konkurenčnými nárokmi víťazného Talianskeho kráľovstva.^[11]

V roku 1879 pápež Lev XIII. vymenoval za archivára kardinála Josefa Hergenröthera, ktorý okamžite napísal memorandum, v ktorom odporučil historikom umožniť prístup do archívu. Prístup zostal obmedzený z obavy, že protestantskí výskumníci by mohli využiť svoj prístup na ohováranie alebo zahanbenie cirkvi. Hergenrötherov prístup viedol k tomu, že pápež Lev objednal čitáreň pre výskumníkov. Čitáreň otvorila sa 1. januára 1881.^[12] Keď nemecký protestantský historik Theodor von Sickel v apríli 1883 zverejnil výsledky svojho výskumu v archíve, ktorý bránil cirkev proti obvineniam z falšovania.^{[pozn. 3]} V auguste 1883 pápež napísal trom kardinálom, ktorí zdieľali zodpovednosť za archívy, a ocenil potenciál historického výskumu na objasnenie úlohy pápežstva v európskej kultúre a talianskej politike. Oznámil, že archívy budú otvorené pre výskum, ktorý bude nestranný a kritický. Pápež Leo vo februári 1884 vo svojom príhovore k Spoločnosti Görres povedal: „Choďte k zdrojom. Preto som vám otvoril archívy. Nebojíme sa ľudí, ktorí z nich vydávajú dokumenty.“^[13][14]

Prístup v modernej dobe

V roku 1979 poslal historik Carlo Ginzburg list novozvolenému pápežovi Jánovi Pavlovi II., v ktorom žiadal aby pápež otvoril Archív rímskej inkvizície. Pápež Benedikt XVI., povedal, že list bol nápomocný pri rozhodnutí Vatikánu otvoriť tieto archívy.^[15]

Hoci archív vypracoval zásady, ktoré obmedzujú prístup k materiálom ohľadom pontifikátov, pričom prístup nie je povolený skôr ako 75 rokov po skončení pápežovej vlády pričom niektorí pápeži udelili výnimky. Napríklad pápež Pavol VI. sprístupnil záznamy Druhého vatikánskeho koncilu krátko po jeho skončení. V roku 2002 pápež Ján Pavol II. umožnil učencom prístup k dokumentom z historických archívov Štátneho sekretariátu (druhej sekcie), ktoré sa týkajú vzťahov Svätej stolice s Nemeckom počas pontifikátu Pia XII., aby nastal koniec „nespravodlivým a bezmyšlienkovým špekuláciám“ o vzťahu cirkvi k nacistickej strane.^[16]

Po úspechu kontroverzného filmu Anjeli a démoni z roku 2008, adaptovaného podľa rovnomenného románu od Dana Browna, ktorý zobrazuje návštevu Vatikánskych archívov. V roku 2010 Vatikán otvoril archívy vybranej skupine novinárov, aby vyvrátili spracovanie filmu.^[17]

V roku 2018 pápež František nariadil Vatikánskemu archívu, aby otvoril dokumenty, ktoré by pomohli pri „dôkladnej štúdii“ týkajúcej sa bývalého kardinála Theodora McCarricka, ktorý bol obvinený zo sexuálneho obťažovania seminaristov a pomerov s mladými kňazmi.^[18][19]

Archív pápeža Pia XII. (2020)

Pápež František 4. marca 2019 oznámil, že materiály týkajúce sa pápeža Pia XII. budú otvorené 2. marca 2020, pričom uviedol, že Piov odkaz bol „diskutovaný a dokonca kritizovaný (možno povedať s určitými predsudkami alebo zveličovaním)“, že „cirkev sa nebojí histórie“ a že počítal s „primeranou kritikou.“^[20][21] Okrem hodnotenia Piovej reakcie na holokaust by archívy pápežstva pápeža Pia XII. mali poukázať na oveľa širší posun v globálnom kresťanstve z Európy na globálny Juh.^[22] Od roku 2006 členovia archívneho oddelenia organizujú odhadovaných 16 miliónov strán dokumentov, aby ich pripravili na nahliadnutie bádateľom.^[23]

Odhaduje sa, že Vatikánsky apoštolský archív obsahuje 85 kilometrov políc, pričom len vo výberovom katalógu je 35 000 zväzkov.^[24]

Kompletné archívy listov, napísaných pápežmi, známe ako pápežské matriky, sú dostupné počnúc matrikami pápeža Inocenta III. Prežilo aj niekoľko skorších matrík vrátane matriky pápeža Jána VIII. a pápeža Gregora VII.^[25]

Medzi pozoruhodné dokumenty patrí žiadosť o anulovanie manželstva medzi anglickým kráľom Henrichom VIII. a Katarínou Aragónskou, ručne prepísaný prepis procesu s Galileom Galileim za herézu a listy od Michelangela, v ktorých sa sťažoval, že nedostal zaplatené za prácu na Sixtínskej kaplnke.^[8]

Pri príležitosti 400. výročia založenia Vatikánskeho apoštolského archívu bolo od februára do septembra 2012 vystavených 100 dokumentov z 8. až 20. storočia na výstave „Lux in arcana – Vatikánsky tajný archív sa odhaľuje“, ktorá sa konala v Kapitolských múzeách v Ríme. Zahŕňali pápežskú bulu o exkomunikácii Martina Luthera z roku 1521 a list škótskej kráľovnej Márie Stuartovej, napísaný počas jej čakania na popravu.^[26]

Archív má aj svoje vlastné fotografické a konzervátorské ateliéry.^[27]

Vchod do archívu susedí s Vatikánskou apoštolskou knižnicou. Prechádza cez Porta di Santa Anna vo via di Porta Angelica. V roku 1980 po modernej rekonštrukcii pribudol nový podzemný sklad.^[28] Toto sú podmienky pre vstup do archívu:

• O vstupný preukaz môžu požiadať vážení a kvalifikovaní vedci z vysokých škôl, ktorí sa venujú vedecko-výskumnej činnosti s primeranými znalosťami archívneho výskumu.
• Vybraní vedci potrebujú úvodný list buď od uznávaného výskumného inštitútu alebo od vhodne kvalifikovanej osoby v ich oblasti historického výskumu.
• Uchádzači musia poskytnúť svoje osobné údaje (meno, adresu atď.) ako aj účel ich výskumu.
• Povolený je len papier, ceruzka a notebook. Vo vnútri nie je povolený žiadny atrament, perá ani fotografovanie digitálnym fotoaparátom.
• Naraz je možné čítať iba päť požadovaných dokumentov a denne je povolená návšteva len 60 akademikov.^[29]

Až na obmedzené výnimky boli materiály po roku 1939 pre výskumníkov nedostupné až do 2. marca 2020, kedy bol na verejnosti zverejnený materiál z obdobia pontifikátu Pia XII.

Celá časť významných archívov týkajúcich sa osobných záležitostí pápežstva od roku 1922 nie je prístupná.^[7][8][30]

Začiatkom 21. storočia začal Vatikánsky apoštolský archív s interným projektom digitalizácie, aby sa pokúsil sprístupniť dokumenty výskumníkom a zároveň pomôcť zachovať starnúce fyzické dokumenty.^[31]

Od roku 2018 mal archív 180 terabajtov digitálnej úložnej kapacity a zdigitalizoval viac ako sedem miliónov obrázkov.^[32]

In Codice Ratio

V roku 2017 na Univerzita Roma Tre začal projekt In Codice Ratio s pomocou umelej inteligencie a optického rozpoznávania znakov, aby sa pokúsili prepísať viac dokumentov z archívov.^[33][34] Zatiaľ čo softvér na rozpoznávanie znakov je zbehlý v čítaní písaného textu a ťažko čitateľné stredoveké písmo bolo pre softvér ťažké rozlíšiť.^[35] Tím stojací za In Codice Ratio sa pokúsil vyriešiť tento problém vyvinutím softvéru na strojové čítanie, ktorý by dokázal analyzovať tento rukopis. Ich program nakoniec dosiahol 96% presnosť pri analýze tohto typu textu.^[36]

V Ríme sú aj ďalšie archívy Svätej stolice, keďže každé oddelenie Rímskej kúrie má svoj vlastný archív. Slovo „tajné“ v jeho modernom zmysle možno použiť na niektoré materiály uchovávané Apoštolskou penitenciáriou, keď sa týkajú záležitostí vnútorného fóra, ale registre reskriptov, ktoré vydala do roku 1564, sú uložené vo Vatikánskom apoštolskom archíve a sú otvorené na nahliadnutie kvalifikovaným vedcom. Polovica z nich už bola prevedená do digitálnej podoby, aby ich bolo možné ľahšie konzultovať.