Vido Horňák

Na pozadí Horňákovho detstva sa odohrávala druhá svetová vojna, ktorá ho poznačila a formovala, keďže partizánske hnutie presakovalo aj priamo do miest, kde vyrastal. Osobné skúsenosti si prežil prirodzene s partizánmi, Nemcami i vojnovými zajatcami.

Od mladosti sa u neho prejavoval veľký záujem o literatúru. Ako 12-ročný spoznával mená ako John Steinbeck, Ernest Hemingway či Dostojevskij, ktoré ho veľmi ovplyvnili a do istej miery predurčili jeho životnú dráhu. Neskôr sa dostal takisto aj k poézii, k prekliatym básnikom. Na literatúru spomína nasledovne: „Keď som sa dostal k svetovej literatúre, k tým drámam, románom, hlavne od tých 30-tych rokov povedzme, k európskej a americkej, tak som vedel, kde je bolesť, kde ľudská hlúposť, kde naivita a falošné zjednodušovanie.“^[2]

Vido je režisérov pseudonym, ktorý si zvolil po svojom starom otcovi. Skutočným menom sa volá Miroslav.

Maturoval v Brne a v rokoch 1954 až 1957 študoval odbor filmovej scenáristiky a dramaturgie na pražskej FAMU. Dobré vzťahy nadviazal s Ivanom Balaďom, Ivanom Passerom, ktorý bol v druhom ročníku (Horňák v prvom) a aj s Milošom Formanom, ktorý bol vtedy už v ročníku štvrtom. Pozitívum bolo tiež to, že na škole zažil aj Milana Kunderu. Ten v tom čase prednášal francúzsku literatúru a nenávidel komunistický dogmatizmus. Horňák nakoniec štúdium nedokončil práve skrz politické nezhody s profesormi. Po dvojročnej epizóde s vojenskou službou nastúpil ako asistent réžie v Československej televízii v Bratislave a od roku 1961 sa stal režisérom Hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania.

Krátko po vzniku Filmovej a televíznej fakulty VŠMU v roku 1990 tam krátko - dva semestre - prednášal réžiu na popud Jozefa Budského. V roku 2003 bol predsedom poroty najstaršej slovenskej filmovej ceny Igric, ktorá bola obnovená v roku 1993. Angažuje sa ako konzultant a spoluautor zásadným materiálov Ministerstva Kultúry Slovenskej republiky, medzi ktoré patrí Zákon o audiovízii či Kinematografický fond.

Bol členom výboru Slovenského filmového zväzu, Únie slovenských televíznych tvorcov a Literárneho fondu Slovenskej republiky.

Okrem malých inscenácií a réžie poľnohospodárskej relácie o družstvách a družstevníkoch bol prvým väčším televíznym projektom, na ktorom Horňák pracoval ako pomocný režisér film Smrť sa volá Engelchen (1960) Ivana Balaďu. Horňák sa k tomuto úspechu vyjadril nasledovne: „Mňačka (autor rovnomennej predlohy, pozn. aut.) napadli, Ivana Balaďu za to napadli, ale šéfovia neboli blbí, vedeli, že vznikol v istom zmysle na tie pomery malý klenot - Smrť sa volá Engelchen. Keď Vrabec (vtedajší direktor z televízie, pozn. aut.) prišiel do Prahy toto direktorom ukázať, nemusel sa hanbiť za Bratislavu.“^[3] Námet filmu čerpá z obdobia druhej svetovej vojny a SNP. Film rozpráva o mladom partizánovi Voloďovi - hrdinovi s autobiografickými črtami, viditeľná je podobnosť mena s režisérovým - ten sa uzdravuje z ťažkého zranenia a popritom si spomína na udalosti, ktoré zažil pri svojom pôsobení.

Prešiel do literárno-dramatickej redakcie, kde bol spočiatku asistentom, potom pomocným režisérom. V roku 1961 dostal príležitosť režírovať, pretože po „pondelkových“ klasikách bol hojný dopyt. Boli to 45-minútový Súci chlapci podľa scenára Jozefa Boboka. Pôvodne sa uvažovalo o 5-dielonom seriáli z prostredia automobilovej opravárenskej dielne, no po prvom diely bol projekt zastavený, zakázaný. Prvý a teda posledný diel vystaval Horňák na kvalitných hercoch ako Jozef Kroner, Anton Mrvečka, Jozef Skovay, či Lucia Poppová a ďalších z Národného divadla.

Istý čas musel znova robiť asistenta, až pokým mu neprišla ponuka od Petra Jilemnického na spracovanie O dvoch bratoch. Obsadil Ivana Mistríka a Ivana Rajniaka. V roku 1963 pracoval na filme Mlčanie mora aj s, vtedy elitným a uznávaným hercom z Národného divadla, Jozefom Budským.

V roku 1966 nakrúca vo Filmovej tvorbe, pod jej vedúcim Ivanom Terenom, debutový celovečerný film s názvom V páse zlomená podľa novely Ladislava Ťažkého. Horňák ju nazval „modernou baladou“. Na kamere sa podieľal Igor Luther, ktorý práve dokončil FAMU, no už sa o ňom povrávalo, že patrí k elite. Je to znova film z obdobia SNP, portrét štvorice partizánov, ktorí sa snažia preniesť do hôr zbrane. Objavia ich však Nemci.

Zväz slovenských dramatických umelcov mu udelil výročnú Cenu za televíznu tvorbu za rok 1976. V roku, kedy režíroval Čudného človeka Michaila Jurieviča Lermontova a Zenovo vedomie Itala Sveva. Pri udelení sa prihliadalo rovnako na réžiu trojdielnej inscenácie Buddenbrookovci.

S hranou réžiou sa rozlúčil v roku 1993, kedy nakrútil film Európa, moja láska. Je to posledná inscenácia, ktorú robil Horňák v televízii. Túto adaptáciu divadelnej hry Luigiho Pirandella Henrich IV sa pokúšal zrealizovať už pred rokom 1989, no podarilo sa mu to až tri roky po revolúcii. V tom istom roku mu udelili Telemúzu za dlhoročný prínos v oblasti televíznej dramatickej tvorby. Jeho filmy patria do zlatého fondu Slovenskej televízie Bratislava, reprezentovali ju v zahraničí a získali viacero ocenení.

Situáciu z toho obdobia okomentoval slovami: „inscenácie skončili, to už sa úplne rozpadalo po tom 93., takže som ostal v lufte, ale i to som bral ako prejav doby. S Emilom Lehutom - to bol výborný kritik divadelný, síce zložitý človek a taký zaujatý, ale bol výborný znalec hlavne divadelnej teórie - sme mali veľké debaty. Povedal som: Emil, v tejto dobe robiť zúžené inscenácie, - televízne filmy, to boli vlastne len sfilmované inscenácie, exteriér robí plnohodnotný film, na to televízia nemala v 95. - to je na povrchu všetko. V dokumente urobím viac.“^[4] V nasledujúcich rokoch sa Horňák teda zameral na dokumentárnu tvorbu.

Nakrúcal reflexívne, filozofické snímky. V titule Akí sme... (1993) „reaguje na podobní rovnomenný pokus Ladislava Kudelku z roku 1968. Vo filmovej eseji postavenej na ankete medzi kňazmi o princípoch kresťanskej etiky, o šťastí a egoizme sa Horňák pokúša odpovedať na otázky o novej situácii a jej účinkoch na ľudský život.“^[5]

Zatiaľ posledný dokumentárny film, Dejiny bezcharakternosti, nakrúca v roku 2002. Uskutočňuje sa v ňom stretnutie ľudí, ktorí sa zamýšľajú nad zmyslom existencie národa, slobody a príslušnosti k etniku vzhľadom na dianie v Európe.

Mal veľmi blízko k scenárom (i keď, ako už vieme, scenáristiku nedoštudoval) a iba máloktoré vyhovovali jeho požiadavkám. Mnohokrát ich sám dotváral, prepisoval, dopĺňal, čo mu robievalo v nekorektnej politickej situácii často problémy. Morálne a etické hodnoty u neho znamenali vždy viac, než osobný prospech.

Bol náročným tvorcom, odsudzoval pohodlnosť mnohých kameramanov alebo hercov, „ktorým je milšie odhovoriť svoj text z jedného miesta v štúdiu, než by mali svoju akciu rozfázovať na menšie časti, snímané, a strihané rozličným spôsobom.“^[6] Nepáčilo sa mu, že v televízii a v inscenáciách sa spočiatku popierala dôležitosť obrazu, argumentovalo sa pritom tak, že „v televíznom prijímači, hoci vypadne obraz, zo zvuku ešte stále rozumieme, o čo ide. Keď je to však naopak, vtedy už nie. Nuž a teda, akáže primárnosť obrazu, načo sa „hrať“ s kamerou, s montážou, atď. ...“^[7] Výraznou mierou sa zaslúžil o vyvrátenie podobných názorov.

Rád pracoval s podobne zanietenými tvorcami, ktorými boli napríklad Milan Čorba - kostýmový výtvarník - alebo Roman Rjachovský - architekt. Nespoliehal sa však na rutinu a skúsenosť. „Vždy bola preňho dôležitá, ba rozhodujúca osobitosť, výnimočnosť a zriedkavosť autora, kameramana, herca, skladateľa a ďalších spolupracovníkov. V prostriedkoch obrazového vyjadrenia sa dá vypozorovať rovnaká túžba po rýdzosti. Kamera, ako nositeľ tejto výpovede, je pravdaže vždy dostatočne dokumentárna. Inými slovami, pozná objekty i prostredia, v ktorých sa pohybuje. Najmä prírodný exteriér.“^[8] Zaujíma ho „sústredený komorný dramatický príbeh“ a rovnako „mravná analýza veľkého ľudského sóla“^[9]. Toto pracovné nasadenie so sebou prinieslo výčitky „zhora“. Hovorilo sa o pomalom nakrúcaní a celkovo o drahých inscenáciách.

Vo väčšine z jeho inscenácií a televíznych filmov ide o adaptácie literatúry. Bolo to krédo jeho tvorby. Medzi najznámejšie patria filmy ako Román o base podľa Antona Pavloviča Čechova, ktorý možno prirovnať k Herzovmu filmu Sladké hry minulého leta. Ďalej napríklad S Rozárkou podľa Vincenta Šikulu, Buddenbrookovci podľa Thomasa Manna či Sesternica Beta podľa Honorého de Balzaca.

Bol aj erudovaným filozofom, čo sa prejavilo hlavne v jeho dokumentaristickej línii.

Hrané televízne filmy / inscenácie

Dokumentárne televízne filmy

• 1965: Potlesk v slnečnom dni
• 1967: Profily (seriál)
• 1990: Quo vadis XX. storočie
• 1993: Akí sme...
• 1995: Spomienky na Treviso
• 1995: Stanislav Dusík
• 1996: Portrét - Jana Kiselová
• 1997: Vesmír...a my...
• 1998: Stálo za to obetovať sa za človeka?
• 2002: Dejiny bezcharakternosti

Účinkujúci

• 2004: Portrét - Vido Horňák
• 2008: Medzi 4 - 5, 6
• 2011: Televízia po slovensky
• 2014: Milan Čorba

• Vido Horňák v Česko-Slovenskej filmovej databáze

• Oral History
• Václav Macek - Jelena Paštéková, Dejiny slovenskej kinematografie. Martin: Vydavateľstvo Osveta, 1997.
• Osobná zložka Vida Horňáka, Slovenský filmový ústav, oddelenie dokumentácie a knižných služieb, Bratislava.