Dohovor Organizácie Spojených národov o morskom práve
Dohovor Organizácie Spojených národov o morskom práve (angl. United Nations Convention on the Law of the Sea, skracované ako UNCLOS) je medzinárodná zmluva, ktorá vznikla na tretej konferencii OSN o morskom práve (UNCLOS III), ktorá sa konala v rokoch 1973 – 1982.[1] Zmluva bola podpísaná 10. decembra 1982 v jamajskom Montego Bay.[1] Nahradila štyri dohody z roku 1958, pričom do platnosti vstúpila po ratifikácii 60. krajinou - Guyanou - 16. novembra 1994.[2] Pre Slovensko nadobudla platnosť 7. júna 1996.[1] Dohovor vynucuje Medzinárodný tribunál pre morské právo so sídlom v Hamburgu.
K októbru 2012 sa pridalo k Dohovoru 164 krajín a Európska únia. Spojené štáty americké napriek angažovanosti pri vytváraní Dohovoru a podpísaní Dohody o implementácii v roku 1994 nepodpísali samotný Dohovor. 16. júla 2012 v americkom senáte 34 republikánskych senátorov vyhlásilo, že ratifikáciu neodsúhlasia. Keďže v 100-člennom senáte by bolo treba 2/3 hlasov (aspoň 67 senátorov) na ratifikáciu, prerokúvanie zmluvy bolo zavrhnuté.
Nie je jasné, do akej miery Dohovor kodifikuje medzinárodné obyčajové právo.
Historické pozadie
Dohovor reagoval na otázky, ktoré sa začali objavovať už od začiatku 20. storočia, keď niektoré krajiny dali najavo želanie rozšíriť nároky o nerastné bohatstvo, ochrániť svoje zdroje rýb a vytvoriť prostriedky na vynucovanie kontrol zameraných na znečistenie. Krátko po 2. svetovej vojne Egypt, Etiópia, Saudská Arábia, Líbya, Venezuela a niektoré východoeurópske krajiny vzniesli nároky na 12-míľ pobrežných vôd, namiesto tradičnej 3-míľovej hranice.[2] V roku 1967 už len 25 krajín používalo 3-míľovú hranicu, kým 66 krajín 12-míľovú a osem štátov 200-míľovú hranicu.
Oblasti podľa UNCLOS III
Dohovor vymedzuje morské zóny podľa detailne určenej základnej línie, ktorú definuje ako: Ak nie je stanovené inak v tomto Dohovore, je obvyklou základnou líniou pre meranie šírky pobrežného mora čiara najväčšieho odlivu pozdĺž pobrežia, ako je zakreslená v námorných mapách veľkej mierky, ktoré sú úradne uznané pobrežným štátom.[3]
- Vnútorné vody
- ... vody rozprestierajúce sa smerom k pevnine od základnej línie pobrežného mora[3]
- Pobrežné more
- Každý štát má právo si určiť šírku svojho pobrežného mora až po hranicu nepresahujúcu 12 námorných míľ, ktorá sa meria od základných línií stanovených v súlade s týmto Dohovorom.[3]
- Priľahlá zóna
- Priľahlá zóna sa nesmie rozprestierať ďalej ako 24 námorných míľ od základných línií, od ktorých sa meria šírka pobrežného mora.[3]
- Výlučná ekonomická zóna
- Výlučná ekonomická zóna nesmie byt širšia ako 200 námorných míľ od základných línii, od ktorých sa meria šírka pobrežného mora.[3]
- Kontinentálny šelf
- Kontinentálny šelf pobrežného štátu zahrňuje morské dno a podložie, ktoré leží za hranicami pobrežného mora po celej prirodzenej dĺžke pevninského územia až k vonkajšej hranici kontinentálneho okraja, alebo do vzdialenosti 200 námorných míľ od základných línií, od ktorých sa meria šírka pobrežného mora tam, kde vonkajšia hranica kontinentálneho okraja nedosahuje túto vzdialenosť.[3]
Referencie
Pozri aj
- Medzinárodný tribunál pre morské právo
- Morské právo
- Výlučná ekonomická zóna
Externé odkazy
Zdroj
Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku United Nations Convention on the Law of the Sea na anglickej Wikipédii.