Don

• Dĺžka: 1870 km
• S Volgou ju spája od roku 1952 Volžsko-donský kanál

Prítoky

• Pravé: Nepriadva, Krasivaja Meča, Bystraja Sosna (tiež známa jednoducho ako Sosna), Tichaja Sosna, Čornaja Kalitva, Čir, Severský Donec
• Ľavé: Voronež, Bitjug, Chopjor, Medvedica, Ilovľa, Sal, Manyč

V staroveku bola rieka považovaná za hranicu medzi Európou a Áziou^[2]. Od 9. do 12. storočia stávala na brehu rieky chazarská, neskôr staroruská pevnosť Sarkel, ktorá kontrolovala prenášanie lodí medzi Donom a Volgou. V súčasnosti je toto mesto zatopené Cimľjanskou priehradou a medzi Donom a Volgou je vybudovaný vodný kanál. Pomenovanie dala rieka aj donským kozákom, ktorí osídlili úrodné nížiny okolo Donu v 16. a 17. storočí. Toto miesto bolo počas druhej svetovej vojny svedkom ťažkých bojov operácie Uran, jedného zo zlomov v priebehu vojny.

Rieka tvorí ústredný motív v diele spisovateľa Michaila Šolochova, ktorý sa narodil v dedinke Kružilino, (súčasť stanice Vjošenskaja) na hornom toku Donu.

Na svojom najvýchodnejšom bode, kde sa Don najviac približuje Volge, bol vybudovaný Volžsko-donský kanál, ktorý spája obe rieky a umožňuje tak lodnú prepravu medzi Azovským a Kaspickým morom. Hladina vody v kanáli je regulovaná Cimľjanskou priehradou na Done.

Medzi Cimľanskou priehradou a mestom Rostov nad Donom je vybudovaná trojstupňová sústava vodných diel, ktoré regulujú spád rieky a plavebnými komorami umožňujú preplávať lodiam. Prvé je postavené pri meste Nikolajevsk, ďalšie v Konstantinovsku a tretí stupeň je pri stanici Kočetovskaja. Posledné z nich, Kočetovskaja, je postavené iba 7,5 kilometra pod ústím rieky Donec do Donu, čím reguluje nielen hladinu Donu, ale aj dolný tok Donca. Kočetovský stupeň bol postavený v rokoch 1914 – 1919 a v rokoch 2004 – 2008 bol zdvojený pridaním ďalšej plavebnej komory. Je zároveň posledným vodným dielom na Done, na zvyšku rieky (131 km) je už hladina regulovaná prehĺbením dna.