Patrik Dubovský
Mgr. Patrik Dubovský, PhD. (* 1965, Bratislava)[1] je slovenský historik, archivár a politik, pracujúci ako vedecký pracovník Ústavu pamäti národa. V januári 2024 oznámil, že chce kandidovať na post prezidenta SR vo voľbách v marci 2024.[2]
| Patrik Dubovský | |
| slovenský historik, archivár a politik | |
| Biografické údaje | |
|---|---|
| Narodenie | 1965 (58 alebo 59 rokov) Bratislava, ČSSR |
| Politická strana | VPN DS ZA ĽUDÍ |
| Alma mater | Univerzita Komenského v Bratislave |
Životopis
Dubovský sa narodil v roku 1965[3][4] v Bratislave,[5] vyrastal v Šenkviciach[6] a žije v Dunajskej Strede.[3] V rokoch 1984 – 1988 vyštudoval odbor archívnictvo na Katedre československých dejín a archívnictva Filozofickej fakulte Univerzite Komenského v Bratislave.[5] V roku 1988 bol jedným z účastníkov Sviečkovej manifestácie.[7] V roku 1996 absolvoval študijný pobyt v Škole slovanských a východoeurópskych štúdií (SSEES) na University College London. V roku 2010 absolvoval postgraduálne štúdium na Katedre slovanských dejín Filozofickej fakulty Univerzity Komenského s prácou na tému Štátna bezpečnosť (ŠtB) a prenasledovanie cirkvi v ČSR.
Pracovná kariéra
Po absolvovaní univerzity Dubovský najprv pracoval ako odborný archivár v Štátnom okresnom archíve Trnava. V rokoch 1990 – 1992 pracoval ako odborný archivár a referent na ministerstve kultúry SR. Následne v rokoch 1993 – 1996 pôsobil na Trnavskej univerzite v Trnave ako odborný archivár a asistent na Katedre dejín. V roku 1997 pracoval ako odborný archivár na ministerstve zahraničných vecí (MZV). V roku 1999 bol pozorovateľom za MZV pri verifikačnej misii OBSE v Kosove.[3]
V rokoch 2000 – 2003 pracoval Dubovský na Úrade vlády SR na Sekcii pre ľudské práva a menšiny. Od roku 2004 pôsobí na Ústavu pamäti národa v Centre výskumu obdobia neslobody. V ÚPN sa odborne zameriava na prenasledovanie cirkví a občiansku rezistenciu za komunistického režimu v Česko-Slovensku.[8]
Bol alebo je členom správnych rád viacerých mimovládnych organizácií, konkrétne občianskych združení Človek v ohrození, Nadácia Antona Srholca – António a Zabudnuté Slovensko.[9]
Politická kariéra
V rokoch 1997 – 1998 bol tajomníkom Krajskej rady Demokratickej strany Bratislavského kraja. Dubovský kandidoval za starostu obce Šenkvice za stranu NOVA s podporou KDH, OKS, no skončil na druhom mieste s 532 hlasmi.[6][10] V roku 2017 kandidoval vo voľbách do VÚC ako nezávislý kandidát v obvode č. 19, zahŕňajúci časť okresu Pezinok, do zastupiteľstva Bratislavského samosprávneho kraja. Získal 571 hlasov a nebol zvolený.[11]
V roku 2020 kandidoval vo voľbách do Národnej rady SR za stranu ZA ĽUDÍ z 58. miesta kandidátky, nebol zvolený.[4]
V roku 2022 kandidoval vo voľbách do VÚC do krajského zastupiteľstva TTSK v obvode Dunajská Streda za ZA ĽUDÍ v rámci širokej koalície pravicových strán OĽANO-NOVA-KÚ-ZMENA ZDOLA, SaS, KDH, SPOLU, ŠANCA, ODS, ZA ĽUDÍ, SME RODINA a OKS, skončil s 2 633 hlasmi na 23. mieste pri ôsmich volených mandátoch.[12] Súbežne kandidoval do Mestského zastupiteľstva Dunajská Streda v 2. volebnom obvode za koalíciu PS, ZA ĽUDÍ, získal 184 hlasov a nebol zvolený.[13]
V novembri 2023 podal Dubovský trestné oznámenie na podpredsedu NR SR Ľuboša Blahu za to, že vo svojej kancelárii nahradil portrét prezidentky Zuzany Čaputovej portrétom komunistického revolucionára Ernesta Che Guevaru.[14] Po následných útokoch zo strany SMER-SD Dubovskému vyjadrila podporu stovka osobností.[15]
V januári 2024 oznámil, že chce kandidovať na post prezidenta SR vo voľbách v marci 2024.[2][16] O svojej podpore rokoval so stranami KDH, KÚ, SLOVENSKO a ZA ĽUDÍ.[2] Chce zastupovať slovenskú demokratickú konzervatívnu pravicu, v druhom kole by bol ochotný podporiť Ivana Korčoka, pokiaľ by sa nevyskytli závažné okolnosti narúšajúce jeho profil.[2] Dubovský získal do 24. januára 2024 tri podpisy od poslancov NR SR zo strán ZA ĽUDÍ a KÚ, na kandidatúru ich potrebuje 15.[17] Podpisy mu nakoniec dodali aj poslanci hnutia SLOVENSKO, napriek tomu, že súbežne podporili aj svojho predsedu Igora Matoviča. Dubovského kandidatúru oficiálne prijal predseda parlamentu SR 2. februára 2024.[18]
V prvom kole volieb získal 16 107 (0,71 %) platných hlasov a skončil na 7. mieste.[19]
Osobný život
Patrik Dubovský ovláda anglický, nemecký, ruský a srbo-chorvátsky jazyk.[6]
Publikačná činnosť
- Ján Langoš. Od samizdatov a VPN k dokumentom Štb a ÚPN (2021)[20]
- Akcie, zločiny a obete štátnej bezpečnosti a pohraničnej stráže v rokoch 1945 – 1989 (2020, zborník, spoluzostavovateľ Marián Gula)[21]
- 1989: Cesta k slobode (2019, spoluautor)[22]
- Salezián, misionár, väzeň Viliam Vagač : odvážny nasledovník dona Bosca (2015)[23]
- Spišské exody v 20. storočí (2015, spoluautor)[24]
Referencie
Externé odkazy
- Zoznam diel Patrika Dubovského v súbornom katalógu Slovenskej národnej knižnice
- Spravodajstvo týkajúce sa Patrika Dubovského na portáli Teraz.sk TASR
- Spravodajstvo týkajúce sa Patrika Dubovského na portáli agentúry SITA
- Historik Patrik Dubovský: Po novembri 1989 bolo chybou nepotrestať zločiny komunizmu! – rozhovor pre Bratislavské noviny (2019)
- Zatiaľ čo ja som sa dostával do sporu s mocou, Korčok jej musel byť lojálny – rozhovor pre denník Postoj (2024)