Pravicový extrémizmus
Pravicový extrémizmus (iné názvy: krajná pravica, extrémna pravica, ultrapravica) je jedna z foriem politického extrémizmu. Presnejšie ide o súhrnné označenie rôznych antidemokratických snažení, ktoré patria na pravý okraj bežného politického spektra "pravica - ľavica". Spomínaná antidemokratickosť spočíva najmä odmietaní demokratického ústavného zriadenia a fundamentálnej rovnosti medzi ľuďmi. Politické strany pravicového extrémizmu väčšinou propagujú "silný štát", agresívny nacionalizmus a odpor proti cudzím etnickým skupinám. V širšom zmysle možno do pravicového extrémizmu zahrnúť aj určité formy (historického či moderného) terorizmu.[1]
Protipólom pravicového extrémizmu je ľavicový extrémizmus.
Pravicový extrémizmus podľa MV SR
Na stránkach slovenského Ministerstva vnútra Slovenskej republiky bola svojho času[kedy?] (bez uvedenia zdroja) uvedená nasledujúca definícia pravicového extrémizmu: „súhrn postojov, spôsobov správania a akcií, ktoré sú buď organizované alebo nie, ktoré vychádzajú z rasisticky alebo etnicky podmienenej sociálnej nerovnosti človeka, vyžadujú etnickú homogenitu národa a odmietajú princíp rovnosti zakotvený vo Všeobecnej deklarácii ľudských práv, zdôvodňujú prednosť spoločenstva pred indivíduom, odmietajú pluralizmus hodnôt liberálnej demokracie a demokraciu chcú definovať ako spiatočnícku“.
Pravicový extrémizmus je teda charakteristický nasledujúcimi prvkami:
- je antipluralistický a podnecuje strach pred spoločenskou rôznorodosťou
- odmieta myšlienku ľudských práv, hlavne ľudskej dôstojnosti ako i práva na slobodu a rovnosť
- uprednostňuje autoritatívny vodcovský štát, a preto je antidemokratický
- je antiparlamentaristický, pretože odmieta súťaženie politických strán a preferuje homogénne národné spoločenstvo
- je antiinštitucionálny, odmieta deľbu moci
- je verejne alebo skryto rasistický a/alebo antisemitský
- vo všeobecnosti je nepriateľský voči cudzincom, odmieta „iných“ alebo „cudzích“, ako i tých, ktorí sa za týchto ľudí zasadzujú
- je vypäto nacionalistický a nepriateľský voči ostatným štátom
- podporuje revizionizmus, v ktorom bagatelizuje význam nacistického štátu alebo ho dáva za príklad, či relativizuje a popiera holokaust
- je náchylný páchať násilie, vo vlastných radoch toleruje neonacistov a vojenské násilie
- znevažuje všetkých, ktorí sa odkláňajú od noriem, ktoré stanovili samotní extrémisti, ako napr. homosexuáli, postihnutí ľudia, etnické menšiny alebo politicky inak zmýšľajúci ľudia."
Hayek
Podľa ekonóma a filozofa F. A. Hayeka (a jeho prívržencov najmä z rakúskej ekonomickej školy) boli taliansky fašizmus a nemecký národný socializmus (čo sú vzorové prípady pravicového extrémizmu) čisto z hľadiska ich vzťahu ku štátu socialistickými (a teda ľavicovými) smermi, lebo presadzovali silný štát a to je podľa neho typický atribút ľavice. Ostatné atribúty týchto hnutí autor neanalyzoval. [2][3]