Západoslovanské jazyky
Západoslovanské jazyky sú vetva slovanských jazykov. Používajú sa v strednej Európe.
Členenie
- poľsko-polabsko-lužická podskupina (lechická podskupina v širšom zmysle)
- lužická podskupina (lužickosrbská podskupina)
- hornolužická srbčina (Nemecko)
- dolnolužická srbčina (Nemecko)
- lechická podskupina v užšom zmysle
- poľština (Poľsko)
- † polabčina (Nemecko)
- † pomorančina
- kašubčina (Poľsko) - považovaný aj za nárečie poľštiny alebo za nárečie pomorančiny (ktorá potom nie je vymretý jazyk)
- †severná slovinčina - považovaný aj za nárečie kašubčiny (a tým prípadne aj pomorančiny) alebo poľštiny
- sliezština
- lužická podskupina (lužickosrbská podskupina)
- česko-slovenská podskupina
- † veľkomoravčina (staromoravčina) - domáci jazyk Veľkej Moravy (niekedy považovaný len za nárečie či nárečia [západoslovanskej] praslovančiny); mal aj kultúrnu formu - pozri kultúrny jazyk na Veľkej Morave[1][2][3][4][5]; podľa M. Pukanca išlo o veľkomoravské koiné[6][7]
- čeština (Česko) - obyčajne vrátane † kenaančiny
- slovenčina (Slovensko)
- prechod k východoslovanským jazykom: vojvodinský variant rusínčiny - zmiešaný východoslovensko-západoukrajinský dialekt; považovaný aj za nárečie ukrajinčiny
- prechod k južnoslovanskými jazykom: ? †panónčina (panónska slovančina) - vymretý jazyk (príp. nárečie) panónskych (a sčasti rakúskych) Slovanov (napr. v Blatenskom kniežatstve); jeho existencia je sporná, podľa iných názorov (napr. J. Stanislava) sa na tomto území hovorilo protoslovenskými (resp. veľkomoravskými) a južnoslovanskými (protoslovinskými a/alebo protosrbochorvátskymi) nárečiami a staršie sa niekedy predpokladala väzba panónčiny špecificky len na protoslovinčinu[8][9][10][11]